Paľo Bielik poznal tajomstvo diváckeho filmu

Najprv si ho zahral a potom o ňom sám nakrútil film. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej kinematografie by sa dnes dožil stovky.

Rodák zo Senice pri Banskej Bystrici bol členom tamojšieho ochotníckeho krúžku, kde si ho všimol etnograf a filmár Karol Plicka a neskôr ho odporučil režisérovi Martinovi Fričovi ako predstaviteľa Jánošíka. Bielik mal vtedy 25 rokov a pred sebou prvý úspech. Fričov film uvádzali aj na benátskom festivale a podľa časopisu Film a doba ho v roku 1936 predali do viac ako tridsiatich krajín sveta.

Divácke reakcie ukázali, že Frič si do hlavnej úlohy vybral správneho herca. Svedčí o tom aj úsmevná príhoda z Montrealu, kde takmer tridsať rokov po Fričovej snímke premietli Jánošíka v réžii Paľa Bielika a hereckom podaní Františka Kuchtu. Po predstavení vraj za Bielikom prišli americkí Slováci, ktorí boli v rozpakoch. "Povedali mi, že ten Jánošík, ktorého som ja zahral vo Fričovom filme, kde som mal vrkoče, opasok a valašku, toho vraj majú stále v mysli a že oni si tak predstavujú legendárneho hrdinu," povedal Bielik v rozhovore pre Smenu. "Darmo som im vysvetľoval, že toto je širokouhlý, dvojdielny veľkofilm, v ktorom sme sa snažili podstatne viac priblížiť k skutočnosti," dodal režisér.

Posmelený spoluprácou s Martinom Fričom, skúsenosťami v Slovenskom národnom divadle, pobytom v berlínskom štúdiu UFA a v barrandovských ateliéroch, začal Bielik počas vojny režírovať krátke dokumentárne snímky (a zapojil sa aj do SNP). Po jej skončení sa konečne pustil do svojho prvého celovečerného hraného diela Vlčie diery (1948). Zvolil si tému Slovenského národného povstania a sám tento film označil za svoju srdcovú záležitosť. "Všetky svoje filmy som robil s láskou a zanietením. No Vlčie diery - to je moje prvé dieťa. Do tohto filmu som vložil všetko svoje mladé nadšenie," vysvetľoval.

Neskôr však zaujal aj ďalšími vojnovými drámami Štyridsaťštyri a Kapitán Dabač. V naposledy menovanom si zahral Ladislav Chudík vojenského dôstojníka, ktorý je znechutený nemeckým prívrženectvom slovenského štátu a ako osamelý hrdina, na jednej strane zlomený a zároveň plný hnevu, pustí sa hlavou proti múru. Nie nadarmo viacerí prirovnávajú Dabača, z ktorého sa stáva pomstiteľ, k westernovému hrdinovi.

V súvislosti s touto snímkou však Jelena Paštéková v knihe Dejiny slovenskej kinematografie odkrýva aj jánošíkovské inšpirácie. Upozorňuje na postavu "gajdošíkovského udavača Slaneca", na Dabačovu pomstu v krčme alebo na záverečnú "lapačku" so smrťou hrdinu. "Tieto prvky legendy posúvajú realisticky ukotvený príbeh do širších súvislostí a dodávajú mu národno-mýtické rozmery," píše Paštéková. S Dabačom si získal uznanie aj spomínaný Chudík, ktorý kapitána stvárnil na tú dobu veľmi civilne, bez divadelného patetizmu.

Keď Bielik spomínal na to, ako si ho preverovali pre úlohu Jánošíka, ako sa mu pozerali na zuby, kázali behať a skákať, prirovnal to k výberu ťažného koňa na trhu. Pri rozprávaní režiséra Andreja Lettricha (Červené víno, Alžbetin dvor) o tom, ako sa dostal k spolupráci s Bielikom, človeku môže tiež napadnúť Jánošík. Lettrich bol totiž Bielikovým asistentom pri nakrúcaní budovateľského filmu Priehrada a keď sa o toto miesto uchádzal, režisér sa ho najprv spýtal, či má dobré nohy, či vie utekať a dobre kričať. Lettrich to neskôr pochopil, keď musel plniť Bielikove príkazy a kvôli nakrúcaniu s kontaktným zvukom behať po chotároch, aby utíšil rušivé zvuky.

Lettrich o Bielikovi v roku 1983 pre Život uviedol: "V jadre bol rebelom a mal veľmi blízko k romantizmu. Na veci okolo seba hľadel očami dramatika, lyrickosť mu, takpovediac, robila starosti. V dráme uprednostňoval jasné, rozpoznateľné a pomenovateľné farby. Poltóny používal len zriedkakedy." A na inom mieste dodáva: "Aj keď robil rýchlo, neprešiel k ďalšiemu záberu, kým to nemalo dušu, aj za cenu, že herec dušu vypustí."

Lettrich zároveň upozornil na Bielikovo prepojenie s divákom, čo je dôležitá poznámka. Jeho filmy priťahovali veľké publikum a popularitu si získal už spomínaným Fričovým Jánošíkom. Bola to veľká vec, keď sa už v 30. rokoch objavil na plátne legendárny slovenský hrdina a navyše sa stal vývozným artiklom. Bielik zosobnil hrdinu, ktorý slovenskému divákovi konvenoval a s potešením sa doň projektoval. Statočného, urasteného bojovníka proti krivdám, ktorý háji povesť "malých" a "utláčaných". Podobné atribúty mali aj viacerí hrdinovia snímok, ktoré Bielik režíroval.

"Vo všetkých mojich historických filmoch je ústredným dramatickým konfliktom boj proti útlaku, násiliu a vojne, čo je, podľa mojej mienky, súčasnosť najsúčasnejšia," povedal Bielik v roku 1969 pre Večerník. No a boj proti útlaku opäť vystihuje Jánošík. Bielik písal scenár k svojmu dvojdielnemu veľkofilmu už v prvej polovici 50. rokov, ale kým projekt dokončil (1962 - 1963), stihol ešte nakrútiť vojnové drámy Štyridsaťštyri a Kapitán Dabač. Do úlohy Jánošíka obsadil Františka Kuchtu a jeho film bol v tom čase najdrahším slovenským projektom. Ako uvádza publikácia Dejiny slovenskej kinematografie, výroba prvého dielu stála 4,5 milióna korún, druhého dokonca ešte o milión viac. Výroba jedného celovečerného filmu pritom v roku 1963 vychádzala priemerne na 3 milióny korún.

Komerčné hľadisko tvorby rozhodne nebolo pre Bielika vedľajšie, čo dokazujú aj jeho slová zo spomínaného rozhovoru vo Večerníku. Pýtali sa ho v ňom aj na perspektívy slovenskej kinematografie a Bielik odpovedal, že podľa neho má slovenský film nastúpiť cestu k divákovi a urobiť to kvalitou. Dodal však: "Slovenský film - najdrahší na svete - bude musieť, ak chce žiť, postupne rešpektovať aj bežné ekonomické hľadiská, čiže: žiadať aspoň holú návratnosť kapitálu vloženého do výroby. Len v slovenskom filme je možné, aby podnikateľ zveril filmovému "tvorcovi" 4 milióny korún a ten mu v tržbách vrátil 600-tisíc."

Bielik tieto slová povedal rok po tom, čo režíroval svoj posledný film - Traja svedkovia. Ten spolu s dvojdielnym Jánošíkom a titulom Majster kat (1966) možno zaradiť k výpravným komerčným projektom orientovaným k širokému publiku. Isto by pritom bolo zaujímavé zistiť, ako na spomínané filmy reaguje súčasné publikum. V nedeľu popoludní bude mať možnosť vidieť Majstra kata, ktorého odvysiela prvý program Slovenskej televízie (pred týždňom zase Jednotka uviedla Kapitána Dabača). Platí však, že Bielik stál pri zrode samostatnej slovenskej kinematografie a nakrútil prvý film v ateliéroch na Kolibe (veselohru V piatok trinásteho z roku 1953).

"Bielik bol prvou výraznou postavou na Slovensku, ktorá sa dlhodobo venovala filmu ako svojmu životnému poslaniu a mnohí na neho nadväzovali," myslí si filmový historik Václav Macek. "Nebol to intelektuál, nakrúcal pre masy, robil ľudové kino. To všetko viedlo k tomu, že film sa stal akoby širokým majetkom, súčasťou slovenského života. Predtým sa filmy dovážali, ale Bielik ponúkol čosi, čo bolo naše. A potom mohli prísť aj intelektuáli s artovými snímkami ako Slnko v sieti a podobne," uzavrel Macek.

Paľo Bielik
- 11. december 1910 - narodil sa v Senici pri Banskej Bystrici
- 1929 - dokončil štúdium Štátnej odbornej školy kovorobnej v Banskej Bystrici
- 1935 - zahral si vo filme Jánošík pod vedením českého režiséra Martina Friča
- 1937 - účinkuje vo Fričovom filme Hordubalové
- 1939 - 1941 - študoval na dramatickom oddelení Štátneho konzervatória v Bratislave
- 1939 - nastúpil na krátky čas do Slovenského národného divadla
- 1941 - prijali ho do filmovej spoločnosti Nástup, kde o rok neskôr pôsobil už ako režisér
- 1946 - spolupracoval na scenári filmu Varuj...! (réžia: Martin Frič), v ktorom si aj zahral
- 1948 - titulom Vlčie diery debutuje ako režisér celovečerného hraného filmu
- 1955 - získal titul zaslúžilý umelec
- 1957- režíroval film Štyridsaťštyri, ktorý získal Osobitné čestné uznanie a Cenu FIPRESCI na festivale v Karlových Varoch
- 1959 - nakrútil film Kapitán Dabač s Ladislavom Chudíkom v hlavnej úlohe
- 1962 - 1963 - s Františkom Kuchtom v hlavnej úlohe režíruje úspešný dvojdielny veľkofilm Jánošík
- 1968 - získal titul národný umelec
- 1968 - režíruje svoj posledný film Traja svedkovia, neskôr sa tvorbe venoval už len ako scenárista
- 1975 - režisér Andrej Lettrich nakrúca podľa Bielikovho scenára film Stretnutie
- 23. apríl 1983 - zomrel v Bratislave