Po Hurbanovi rečnil Štúr takto:

„Bojovníci! Pozrite na túto otvorenú dolinu, tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vrškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ; a teraz v najnovších časoch jeho zotročitelia prišli k úplnej moci a vláde, tí teraz budú úplne nad ním panovať a ho podľa ľúbosti zdierať a života pozbavovať. Ale ešte nevyhynul duch národný. Pozbavili nás všetkého nepriatelia naši, lež túto vôľu nik odobrať nemôže a táto vôľa nás vedie so zbrojou v ruke za tie vršky k národu nášmu. Je to tá cesta, po ktorej tiahly dakedy české pluky pod Jiskrom, Komorovským a druhými, a ako tí išli voj zatočiť o panstvo s Maďarmi, tak aj my ideme, aby sme pozdvihli národ náš a mečom aby sa rozhodlo, či bude tyran Maďar ešte ďalej panovať nad nami! Bojovníci, naša úloha je pekná, veľká, národ z biedy a ničoty vytrhnúť a priviesť k slobode a sláve. Nože, sľúbte nám teraz tu pri vstupe, že chcete za tieto veci mužne bojovať a keď na to príde, i za ne umierať. Rozvili sme už zástavy naše; vidíte ich povievať nad hlavami vašimi; sľúbte nám, že ich neopustíte v žiadnom boji, v žiadnom nebezpečenstve!“

Po Štúrovej reči sa čítala bojovníkom prísaha.

Dr. Ján V. Ormis: Zo života slovenského. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, 1933. (str. 109-110)