Poetka nenaplnenej lásky - Ľ. Podjavorinaská

Ľudmila Podjavorinská, vlastným menom Riznerová, svoju nenaplnenú túžbu po láske premieňala na citlivé lyrické verše, uložené do zbierky Piesne samoty. V zrelom veku obohatila literatúru o veršovanú epiku – balady a básnické poviedky, ktoré ocenili aj bardi – Hviezdoslav a Vajanský. Hoci vlastných potomkov nemala, písala rozkošné básne pre deti. Jej mnohé verše doslova znárodneli.

Hravý štýl jej veršov pre deti Medový hrniec, Zajko-bojko, Čin-Čin a ďalších nás zvádza priradiť Podjavorinskú k mladšej spisovateľskej generácii. V skutočnosti sa narodila v roku 1872 a vekom najbližšia jej bola Timrava. Celý život prežila v kraji, podľa ktorého si zvolila pseudonym.
„Ľudka zasa dlho do noci svietila namiesto toho, aby oddychovala. Pritom poriadne nevidí na oči...“ žaloval Karol Rizner, evanjelický učiteľ a organista v Bzinciach, svojej manželke. „Ako keby nestačilo, že nám z desiatich detí už štyri zomreli! Aj to drobné dievčatko si kazí zdravie nočným veršovaním...“ Hoci bol vzdelaný muž, zdalo sa mu to zbytočné mrhanie času i sily. „Pritiahnem ju k práci v záhrade, nech je na čerstvom vzduchu,“ zastrájal sa. „Ja ju vezmem na noc do mojej izby, nech sa dobre vyspí,“ dopĺňala ho manželka. Ich byt v nízkej budove školy so slamenou strechou bol dosť priestranný, dalo sa tam ukryť pred prísnym pohľadom rodičov. Aj Ľudka mala na veršovanie svoje tajné miesta, kde nedovidela matka z kuchyne ani oddychujúci otec. Zo školy prichádzal taký unavený, že sotva stál na nohách. Nebolo preňho maličkosťou zvládnuť 100 až 150 detí, usadených pri stene i pri peci, lebo do lavíc sa všetky nezmestili. Do rodiny často prichádzali vítaní návštevníci – vždy dobre naladený strýko Ľudovít Rizner, učiteľ v Zemianskom Podhradí, vo voľnom čase zahrabaný v rukopisoch starých kníh (písal totiž šesťzväzkovú bibliografiu slovenského písomníctva), i múdry a priateľsky farár Ján Leška, ktorí talentované dievča neustále povzbudzovali. Nešťastia rodiny akoby nemali konca-kraja: keď mala Ľudka deväť rokov, vyhorela škola aj s učiteľským bytom, neskôr zomrel ďalší brat. To už rodina bývala v Novom Meste nad Váhom. Malý Miloslav sa pobil s chlapcami a ktorýsi ho trafil do hlavy ostrým kameňom tak nešťastne, že upadol do bezvedomia. Po chvíli, keď sa prebral, zatúžil po exotickom pomaranči. Kým rodina žiadané ovocie zháňala po meste, chlapec zomrel.

MEDZI NÁDEJOU A BEZNÁDEJOU
Začínajúca spisovateľka písala nielen básne, ale i črty, humoresky a poviedky, ktoré uverejňovala pod pseudonymom Nechtík. (Niektoré boli také vydarené, že čitatelia za pseudonymom hľadali Martina Kukučína...) Medzi osemnástym a dvadsiatym tretím rokom sa v jej živote striedali nádej s beznádejou. Hoci sa vzdelávala len v bzinskej škole, slovenskú, českú i ruskú literatúru poznala lepšie než otec. Lákali ju i ďalšie cudzie jazyky, a tak v nábožensky tolerantnom ovzduší chodila na hodiny nemčiny a maďarčiny k židovskému učiteľovi i katolíckemu farárovi. „Apuško, mamuška, chcela by som byť učiteľkou alebo poštárkou...“ vyslovila osemnásťročná slečna nesmelo svoju prosbu. Miestny notár však na žiadosť príslušnému maďarskému úradu k jej menu zlomyseľne dopísal: tót írónő (slovenská spisovateľka). Žiadosť o štúdium jej zamietli. Podjavorinská si vtedy možno neuvedomila, že ju stretlo šťastie v nešťastí: ako učiteľka či poštárka by sa nemohla tak slobodne venovať literatúre. Dievčatá v jej veku boli už vydaté, zatiaľ čo ona  nemala ani frajera... Najmä v nedeľu, keď sa dievky prechádzali po dedine so svojimi milými, cítila sa osamelá. V jesennom verši sa smutne priznáva: Záhrada moja: obraz duše mojej, i v nej jesenné chladno panuje. Na tvári mala malý nádor, ktorý smeroval k oku. Keď sa pozrela do zrkadla, videla, že ju špatí. „Chcem si dať nádor vyoperovať!“ niekoľkokrát denne domŕzala rodičov, až súhlasili. Na ceste do nemocnice vo vzdialenej Viedni prežívala veľký strach, akoby tušila, že sa to neskončí dobre. Pri operácii jej nešťastne zasiahli dôležitý nerv a na oko už vôbec nevidela. Ako vysvitá z listu priateľke Drahotíne Križkovej, postupne sa zmierovala s tým, že lásku nikdy nezažije: „Sú síce chvíľky, v ktorých pretrhne sa ono snenie srdca, city sa vzbúria, každý úder jeho volá po šťastí – veď predsa bije v hrudi devy na zenite mladosti – ale jedno rozumné slovo, jeden pohľad do zrkadla – a ono stíchne – uľaviac si v tichých obľahčujúcich slzách.“ Našťastie bola rodenou poetkou. „Verše sa mi samé rojili v hlave,“ píše,  „dokonca aj pri obľúbenom varení rezancov a pečení koláčov...“ Dvadsaťtriročnej autorke vyšla prvá knižka Z vesny života – bola to prvá básnická zbierka slovenskej spisovateľky!

DONA JUAN A OBLETOVANÁ KRÁSKA
Podjavorinský kraj jej poskytoval dosť námetov i tipov na veršované balady i poviedky: žilo tam dievča, čo po nociach počúvalo víly, pani farárka, ktorá vyvolávala duchov i široko-ďaleko známy gajdoš, obveseľujúci sedliakov i pánov. Balady nadväzujúce na ľudovú slovesnosť, s výrečnými názvami Čakanka, Zlatá húska, Gajdoš Filúz, Lesná panna, Vodná panna písala v rokoch glorifikovania cudzích vzorov, „keď láska k národu bola dostatočnou príčinou, aby človeka považovali za štváča“. Poetka, ktorá nechodievala na plesy, nezažila dvorenie nápadníkov ani vyznanie lásky, úspešne zvládla veršované príbehy Po bále, Na bále, Prelud i Mária z Magdaly. Vykreslila v nich obletovanú krásku, ktorej boli nápadníci ľahostajní, prelietavého dona Juana, vdovu v najlepších rokoch, čo na plese zvádza mladého právnika, i zložitý vzťah biblickej hriešničky Márie Magdalény k Judášovi. Literárni bádatelia (Michal Gáfrik, Michal Kocák, ale i riaditeľ Podjavorinského múzea v Novom meste nad Váhom Jozef Karlík) pátrali po vzoroch týchto postáv. Zistili, že prototypom dona Juana bol spisovateľ Janko Jesenský, ktorý „sťa motýľ v pestré kvety zalieta na šumné zálety, dnes k ľalii, zajtra k ruži a zase ku fiale túži, hľadajúc všade krásy peľ...“ Vzdelanú krásku, odolávajúcu nápadníkom, spisovateľka stvárnila podľa vnučky S. H. Vajanského Ľudmily Hurbanovej, dcéry jeho syna, dramatika Vladimíra. Rodina žila na Dolnej zemi v Starej Pazove a Ľudmila chodievala  do Nového Mesta nad Váhom, do domu na námestí, navštíviť tetu Vieru, vydatú Markovičovú (Vajanského dcéru). Podjavorinská sa s rodinou priatelila. Len meno vdovy, vypočítavej pôžitkárky, zostáva literárnym bádateľom zatiaľ utajené...

Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: archív Slovenkej národnej knižnice

Zdroj: zenskyweb.sk/index.php/clanky/3455/112/Poetka-nenaplnenej-lasky