Pravda a legenda o Rudolfovi Dilongovi III.

Knižočka Krok čo krok (s podtitulom Notes na prechádzky) je Dilongovou najmenšou zbierkou, formátom i rozsahom. Básničky sú zväčša niekoľkoveršové, verše zase jedno - dvojslovné, nerýmované; akoby „notes" improvizovaných kuriozít, „minibásní" do vrecka. Prevládajú náboženské motívy, texty sú významovo zložito šifrované.
    Z príležitosti svojho „zlatého kňazského jubilea" Dilong vydal zbierku Pod, nasleduj ma. Tematicky bola takrečeno „kňazská" (čo je v tomto prípade pochopiteľné), poetikou zase takmer „realistická", spôsobom podania naratívna. Do všetkých piatich cyklov premieta „dejiny duše", nie udalosti osobného života. Sú meditatívno-reflexívne, uvažuje viac o Bohu než o sebe, v najdlhšom z nich Hore brehom o svojej službe Kristovi a ľuďom. V cykle Pod, nasleduj ma hovorí o tom, ako Kristus povoláva stále nových robotníkov do svojej vinice i o vlastnom, jednoznačnom rozhodnutí nasledovať ho, vytrvať v službe. V cykle Láska na kríži zamýšľal sa nad udalosťami okolo Golgoty, v cykle Milovať budeš zase nad všežičlivou Božou láskou. Posledný cyklus Posol blahozvesti je o „trubadúrovi", ktorý blaží duše a solidarizuje sa s trpiacimi a núdznymi - čo bola ďalšia Dilongova autoštylizácia. Touto zbierkou naznačil, čo zaplavovalo jeho kňazské vnútro v uplynulom polstoročí; aj vystihol dramatizmus kňazskej duše v modernom zrozpornenom svete.
    Na konci sedemdesiatych rokov vyšla trilógia Za krásu otčiny - Ruža lásky - Na pieseň srdca-, rozsahovo mohla tvoriť jednu zbierku, obsahuje zväčša „minibásne", tentoraz tradičné a rýmované. Toľko citu v nej vibruje, že by sa mohla považovať za ľúbostnú poéziu, lenže básnickým objektom ju tu - domovina, vlasť. Dilong ho poetizuje a idealizuje, umožňuje mu to i virtuózna technika niekdajšieho poetizmu. Melódia lásky k vlasti znela v Dilongovej exilovej tvorbe najtrvácnejšie i najhlbšie. Bol nielen básnikom „stratenej slobody", rovnako básnikom „stratenej domoviny".
    Pôvodne jeho nostalgia mala psychologické korene, postupne dostávala i metafyzické zafarbenie, s pribúdaním túžby za večnou domovinou. V osemdesiatych rokoch Dilong stále je produktívny; žiaľ, na život i na tvorbu má vymeranú len polovicu tohto desaťročia: 7. apríla 1986 v Pittsburgu zomiera.
    V tomto časovom úseku silnela u neho dávnejšia tendencia k prozaizácii, napísal viac diel „lyrickej prózy" než básnických zbierok. Zbierky boli zväčša malé knižočky, s neveľkým počtom básní, používal drobné lyrické útvary, písané voľným veršom. Náplň mali nábožensko-meditatívnu.
    Taká bola i tematika zbierky Milovaní, čo prezrádzajú už názvy väčšiny cyklov: Milovaní, Poďte, požehnaní, Na úvrať Božiu, Ukrižovaní v tme, Roráty. Ako určujúci činiteľ javí sa vzťah lásky k Bohu a vzťah lásky k blížnemu, za najdôležitejšie považuje „milovať" a „odpúšťať". I tu trvalým predmetom Dilongovho básnického záujmu zostáva podtatranská vlasť a neslobodný národ. Zdôrazňuje Božiu ochranu („sme skrytí / v tvoji / zložených rukách", Otčina, 5), že temné sily nepohltia národ („Nestratíme sa: / Boh to vie. / My sme nie / z hriechu. // V testamente píše sa v nebi, / že Kain bude blúdiť. / My nie", Ukrižovaní v tme, 1) - aj že dobro zvíťazí: „Veríme v moc spravodlivú. (Bude koniec zlým svetom" /Roráty, 1); „Odpúšťali / sme, / odpustí sa nám. // Zničený svet nebude, / keď zvonia do chrámu" (Roráty, 4). Z jeho svetonáhľadu vyplývalo, že za vonkajším pohybom dejín vnímal i dianie metahistorické, cítil pôsobenie metafyzické.
    Zbierku Letieť a doletieť vypĺňali prevažne veršové texty, no autor ju označil ako „lyrické prózy" (taký bol hlavný cyklus). Ťažiskovou opäť je téma - národná. Spomína na rodnú Oravu, na rodákov, na tých, čo odišli do vojny, na veľkých národných básnikov: „Začínal Hollý, / neskončil Hviezdoslav. // ... Rodina slovenská, / si hodna poézie. // Otčina, musíš veriť. / Ver, ona krásna je" (Dýchame domovom, 10). Národ chcel chrániť pred dravým „prúdom svete", pred núdzou i biedou: „Tvoj blížny / chce chlieb. // Posledné na stole. // Pomáhaj, dávaj. Nepýtaj" (Blahoslavení tichí, 1); „Boh je cesta. / Nie ku hojnosti zeme. / Dozvedieť sa, kde sú / hladní a smädní" (6); „Kráľovstvo Božie na zemi / živíme ranami" (7); „Svet je Golgotou / pri Golgote. // Pevne sa túli / jedna ku druhej" (9). Tým, že človek aktívne pomáha, premáha sily zla, ne-lásky, nedostatku, neslobody. „Boli sme s Kristom pribití," píše Dilong, a jednako „spieva ľudská tvár. / Má plno škovránkov". Aj v tejto zbierke viedol vnútorný rozhovor s nezabudnuteľnou matkou, oporným ľudským bodom svojho života.
    Posledné svoje zbierky Dilong nazýval zväčša „lyrickými meditáciami", skladal ich z básní aj z prozaických textov - a prevládala v nich téma lásky, správnejšie povedané: jeho potreba citovej adorácie. Zakaždým sa upne na nejakú „múzu", ktorá je pre neho symbolom, alegorickým zosobnením istých ideálnych vlastností. Tým sa stáva pre neho inšpiratívnou, podnecuje ho k básnickej adorácii, k poetickej exaltácii. V knižočke Múdra panna takto oslovuje „inšpirátorku": „Päť panien / múdrych je, / ich prameň / zem pije. // Jedna si z usmiatych, / si z krásy tých piatich. // Tvoj svet je presýty, / je kvietie, / kde si ty. // Múzy svit, / sem letíš, / neodíd, / tu je tis" (Vzývanie Múzy). Krehký lyrizmus charakterizuje túto poéziu.
V knižočke Božia amazonka jeho adoračný vzlet stáva sa až exaltovaný (Emigrantka), vo vzťahu k mŕtvej Haničke nežný a rozochvený (Moja sestrička). Bytosť z cyklickej Božej amazonky nemá nič spoločné so starogréckymi bojovníčkami: „Odpočívaš na Božích pleciach. A bol tam kríž raz. / Áno, bol tam - a je tam. / To pole má vyorané brázdy. / A celé ľudstvo je tam v kláskoch. / Toľko lásky!" V starnúcom Dilongovi už dávnejšie sa prejavoval takmer mystický cit pre spiritualizovanú lásku.
    V knižke Milovať'- žiť je päť veršovaných cyklov, väčšiu časť tvoria aforistické prózy. Básne sú písané úsečné, skratkovito, akoby Dilong chcel iba glosovať tému lásky, vždy v dvojzvuku božskej lásky s ľudskou. Ako horúci rodoľub aj tu sa adorujúco vyznával svojej ďalekej tatranskej domovine.
Zbierkou S fakľou v ruke (vydanou s predstihom na „blížiacu sa básnikovu osemdesiatku") predstúpil ako uvedomelý „fakľonosič": „Tak som tu, / burič lásky k Bohu a k ľudom (Náš zrod, 2). To bol i Jeho exilový program; prv mal sklon bojovať a burcovať, teraz - ako „fakľonosič" - „svietiť" na cestu, osvecovať smer i cieľ. V jeho cítení sa zlieva-la láska k rodičom, k vlasti (ku krajine, prírode, ľudu, dejinám), k zahraničným rodákom; samozrejme, že i k Bohu. Držal sa náboženského ponímania národa, jeho osudov a dejín. Po príchode do exilu zastával stanovisko politické, teraz metafyzické: „Kto nás / má / viesť / do boja? / Nie nanútený. / Ani nie, keď sa / sám natíska. // Vodca sa / tak rodí, / ako ho / Boh hľadá" (Nepoddáme sa, 2). Primknutý pevne k národným kresťanským tradíciám, nadosobné kládol nad osobné, navyše odhodlane opretý o kríž Golgoty.
    Aj knižočka Slovenská strážkyňa smerovala jednak k Bohu, jednak k národu, vyjadrujú to už názvy úvodných cyklov - Tvoj domov je v Bohu a Tvoja strecha je Slovensko. Ako kedysi Valentín Beniak zvolával strážnych a ochranných „duchov" zeme, tak aj Dilong - jednostaj znepokojený a zarmútený osudom Slovenska – privolával ďalšiu, vlastnú „strážkyňu", aby držala štít nad neslobodným národom, priduseným nekresťanským režimom. Jeho pohľad siahal od Pribinovho kostola a Svätoplukových prútov až po súveký režim „červených hviezd". Rovnako blízka mu bola i tu domovina „nebeská" aj „tatranská". V zbierkach z osemdesiatych rokov Dilong sa prejavoval ako básnik milujúci, trpiaci a odpúšťajúci; bol zhovievavý, pretože pochopil: „Božie evanjelium je: / milovať, trpieť, odpúšťať" (Dokonalosť).
    Knižočku Z úst básne, poslednú svoju vydanú básnickú zbierku, Dilong nazval „poémou o legendárnej Márii z Detroitu" - zrejme podľa reálneho modelu. Zosobňuje azda ideálnu čitateľku jeho poézie, pomenoval ju „krásavicou ducha". Išlo o stretnutie dvoch ľudských subjektov rovnako básnicky naladených, o súzvuk duší. Ako vznikol kontakt medzi nimi? „Krásavica, ktorú som nikdy nevidel. / Ale čo to cigánim? Vždy ju vidím. / Pozerám ďalej, ako dovidím. / Pretože krása len tak sa dá vidieť" (Krásavica ducha, 2). Je to mnohoznačný symbol. Hovorí o žene, o poézii, o otčine? So všetkými ho spájal adoračný vzťah.
   

 Hoci išlo o poslednú zbierku, nenachádzali sa v nej posledné Dilongove básne. Tie vyšli v knihe „lyrických meditácií". Roky v poézii; bilancoval v nich – úvodnou i záverečnou básňou - svoj príchod aj odchod. V knižke Ešte kvietok (1982) takto sa privrával čitateľom, čitateľkám: „Blížim sa k osemdesiatke. Tu som. Celý svoj život kvitnem. Kvietok hľadí na vás. Nie starec." Nedlho po osemdesiatke jeho zdravotný stav sa zhoršoval, sužovaný rakovinou žalúdka videl, že okolo neho - kraskovsky povedané - „zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli". Bol čas, po dlhej, namáhavej ceste steskov, na labutiu pieseň. Urobil to pokojne, vyrovnaný, s vierou v milosrdenstvo toho, ktorý ho predtým častejšie vychytil z náruče smrti: „Osemdesiatka. Ďakujem Bohu / za krásne číslo. Za lásku mnohú. // Idem do neba. Budem doma pri kúsku chleba. // A v ruke s nožom / chcem krájať v mene Božom" (Na záver).
    Mohol už dúfať, že vykonal všetko, prečo ho Najvyšší tak dlho zachoval pri živote. Ak nemal viac uzrieť svoju pozemskú vlasť, zaiste náhradou i odmenou, zmnoženou a znásobenou, bol mu domov lásky vo večnej vlasti nebeskej.
    Predchádzajúce informácie možno čitateľovi priblížia, otvoria i sprístupnia Dilongovu exilovú poéziu.
    Spracoval Július Pašteka

   

Použitá literatúra:

Ján E. Bor: Rudolf Dilong, básnik stratenej slovenskej slobody. Buenos Aires 1957.;

Jozef M. Rydlo: Bibliografia knižných prác Rudolfa Dilonga. Bratislava 1991

Július Pašteka: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava 2002.