R. Dilong I.

Hviezdy, sny a smútok alebo vyhnanec hľadá vyhnanca...

 Krátka spomienka na kúzla Rudolfa Dilonga

Kto je tento básnik? Snažím sa rozpamätať na to, čo sme sa učili v škole. Márne si lámem hlavu a snažím sa hľadieť do minulosti, do čias hodín literatúry na našom gymnáziu. Spomínam si, ako nám naša slovenčinárka rozprávala o básnikoch „Katolíckej moderny“. Vidím zapísané listy v zošite a poburujúco prázdne miesto v starých učebniciach, ktoré odrážali ducha nedávnej doby a z ktorých sme sa vtedy ešte stále učili. Nuž tieto študentské časy sú už fuč. No môj pocit z doby v ktorej žijem, je palčivo prítomný. Priznám sa, že som nedávno pátral vo viacerých tých veľkých, moderných kníhkupectvách. Hľadel som po slovách od tohto snívajúceho Vyhnanca. Ale márne. V závale rôznych kníh, všakovakých príručiek a rád, „danbrawnoch“, nikde sa neskrývalo jeho meno. A tak som sa obrátil na predávačov, no ich odpovede len zosilneli pocit, že vyhnanec hľadá vyhnanca: čo to hľadáte?!, nepoznám!, nič mi to nehovorí..., takéto mi nemáme!, to skúste niekde inde. Už s dôverným smútkom v srdci schádzal som dolu poschodiami mamutích kníhkupectiev: som vyhnancom tejto kultúry, som vyhnancom tejto doby!

Chcel by som vám len pripomenúť, osviežiť jeho kúzla slov, ostatne najľahšie nájde sám tulák tuláka. Vzdať mu hold vlastnými veršami.

Rudolf Dilong: Hviezdy a smútok (1934)

Tulák

Voľakde v horách strávim zvyšok žitia,

jak tulák budem mať skrýš krovia rád,

a keď ma víly nejak neuchytia,

tak potom budem v kroví umierať.

Tie noci budem na fialkách spávať,

tvár zeleného neba bozká ma,

tuláckym srdcom budem diaľkam mávať,

milenkám hviezdam, milej rukama.

Smrť modrá príde z tamtých mladých brehov,

život mi nedal nič, oh – čo mi vezme smrť,

môj bledý anjel poľúbi ma s nehou,

potom ma vezme niekam v hviezdnu štvrť.

Keď na fialkach budem odpočívať,

len víly v hore budú nariekať,

mesiac sa bude s hviezdičkami dívať

a vetrík príde mi na tváre hrať.

Tak si spieva ten čarovný brat, verný milenec sladkastej melanchólie! Priznám sa, že si neviem predstaviť jeho „skutočný“ svet, aj jeho slová prichádzajú ku mne akosi zďaleka. Napriek tomu s ním spolu-cítim, ba čo viac akosi zvláštne mu rozumiem, viac sa asi ani nedá vyjadriť mojou ťažkotonážnou paľbou prozaických viet. Dilong bol vyhnancom, sám sa pasoval za tuláka. Svojim životom a osudom vidí sa mi príznačným, zdá sa mi byť symbolom dneška (pre tých čo sa nevezú s prúdom súčasnosti). Možno si povedať, že on aspoň mal kam utekať. Mal pred sebou nádej slobodného, kultúrneho Západu. No mi dnes kam utečieme!? Už vďaka Aristotelovi vieme, že uniknúť civilizácii sa nedá inak ako len cez cestu zvieraťa či boha. No my vieme, že jedno aj druhé je chybné – hriešné. Človek má v sebe svoju vlastnú a príznačnú hodnotu, a tá je nemalá – veď samotný Boh sa za ňu obetoval! Je teda nesprávne žiť ako zviera, rovnako ako sa zbožtiť; vydávať sa za Boha. To ale znamená, že niet v horizontále bytia: zviera, človek, nad-človek úniku. Ostáva len vertikála, ako synonýmum transcendovania. Keď už nieto slobodného Západu, možno stále utekať do sféry ducha: ak sa nedá z civilizácie uniknúť inam treba z nej „uniknúť“ jej premenou! Neviem či, ale možno to bol aj Dilongov sen. V „Zakliatej mladosti“ sám sa vyznáva z lásky k „Prekliatým básnikom“: ...odvážlivci, čo mali ošľahanú tvár a jeden veľký sen: postaviť ducha. Nespútala ich žena, neprivinul domov, ale zato hlodal ich na dne duše neprestajný hlad, ktorému navždy podľahli, aby bez druhov a bez chleba, otrhaní radšej, stratení, ale vždy slobodní, hnali sa za svojim životom a za zelenkavým životom poézie. Slová neprivinul ich domov najskôr asi vyjadrujú len fakticitu životných osudov prekliatých básnikov, ale ja v nich vnímam jednak analógiu k Dilongovmu exilu a cez ňu aj symboliku k dnešnej situácii, „kultúrnej vojne“. Dilong je však veľmi zložitým autorom, aby som sa odvážil hodnotiť, posudzovať. Sny, legendy ukryté v jeho zbierkách „Hviezdy a smútok“, či „Helena nosí ľaliu“ stávajú sa neobyčajným zážitkom. Básne ako „Ostrov mŕtvych“, „Vidiny“, „Pohľady“ zavedú vyhnanca post-moderny do čarokrásnej ríše fantázie, kde krása sa snúbi s rytmom, kde vízia, sen, sa krížia s realitou. Ozaj to musel byť extatický básnik – ako ho opísal iný skvelý slovenský maliar slov Paľo Oliva. Ktovie ako by sa Dilong dnes pozeral na náš svet, náš štát, našu kultúru...?

Na tieto otázky odpoveď nepoznám, môžem si ich len predstavovať. No verím, že aj vďaka tým, čo nám zachovali jeho odkaz, tým, čo pomáhajú sprístupniť a uchovať toto dedičstvo básnikov „Katolickej moderny“, sa môžem ja a možno aj mnohí iní obohatiť, pozdvihnúť a vyrovnať sa so súčasnosťou. A samozrejme najväčšia pocta patrí Rudolfovi Dilongovi! A ako lepšie osláviť básnika, ak nie básňou? Preto si dovoľujem osláviť tohoto básnika aj svojou kvapôčkou poézie! Veď je v nej mnohé aj z neho...

Juraj Lauko

Zdroj: https://www.postoy.sk/node/284

Malý dovetok k článku o Dilongovi /voľné úvahy/

„Ja Rudolf Dilong trubadúr

z milosti Božej bedár

bezmocne musím žalovať

vek zlý, čas na nože,

blen neodteká z denných drám

možno ho brať do vedár

ťahám sa s krížom

a som sám

z milosti Božej, bedár“.

Rudolf Dilong, Antológia mladej slovenskej poézie

Krátka spomienka na kúzla Rudolfa Dilonga, tak znie názov článku od Jiffyho /ako zvyknú Juraja Lauka nazývať jeho priatelia/. Potešil som sa, keď som ho zbadal na Postoy-i a nielen preto, že mi ho autor viackrát sľúbil poslať.

Rudolf Dilong. Rodák z Trstenej /* 1.8.1905/ je aj mojim obľúbeným básnikom. Napokon zo svojho neveľkého vreckového som popri štúdiu postupne kúpil aj všetky tri knihy antológie, ktorá vyšla do vydavateľstve PETRUS. Takže to muselo byť viac ako len vedomie skutočnosti, že tento muž a básnik /alebo básnik a muž, básnik a rehoľník, rehoľník a muž? pokojne si vyberte/ pobýval istý čas v mojej rodnej a nad všetky mestá milovanej – teda možno okrem Ríma – Trnave, prvého slovenského kráľovského mesta a dakedy katolíckeho skvostu Uhorska, ktorého bola po dobytí Budína cirkevným hlavným mestom a rovnako tiež hlavným mestom protireformácie.

Dilong sa teda prechádzal v tom istom kostole a kláštore, kde som deväť rokov miništroval, krásnom barokovom, aké sa dnes už nestavajú, lebo zdieľané náboženské vedomie a imaginácia sú tatam. V kláštore, kde je františkánsky noviciát /v noviciáte napísal Dilong napríklad svoju báseň Honolulu, pieseň labute /. V tom istom kláštore, kde dakedy pôsobil iný veľký františkánsky literát, Hugolín Gavlovič. A asi neprekvapuje, že poézia je blízka práve menším bratom, napokon keď František kráčal pod umbrijským slnkom, najmenší z najmenších a jeden z najväčších medzi svätými bol šťastný, spieval a básnil. Spomeňme len jeho nádherný Hymnus na stvorenstvo. Momentálne skladá v tom istom františkánskom kláštore nádherné básne – s františkánskou a mariánskou tematikou brat Mário Tinák.

Neodpustím si však ešte jednu zmienku o Trnave: v súvislosti s katolíckou modernou sa mi vybaví aj niekto, kto tu vtedy tvoril veľkú hudbu a je ďalším klenotom dejín nášho mesta a síce Mikuláš Schneider-Trnavský /ale rad by sa mi neustále rozvíjal a spomenul by som Viliama Turčányho, Andreja Žarnova, etc, tak radšej nebudem ďalej písať chválospev na náš malý Rím/.

Samozrejme Dilong nebol sám. Strmeň, Ušák-Oliva, Šprinc, Hlbina, Veigl, Haranta, Zvonický a Janko Silan, to bola katolícka moderna. Možno najlepšie jej program vyjadril Hlbina slovami: „Poézia to je láska.“

A Dilong samozrejme spájal, keďže sám zostavoval antológie. Založil tiež vlastný časopis a edíciu Postup. Neskôr v Amerike v emigrácii bol redaktorom Listov sv. Františka.

Nemôžem však s Jurajom Laukom celkom súhlasiť. Nech je v tej spoločnosti kresťanstvo seba-viac utláčané, ťažko možno povedať, že by práve katolícka literárna moderna utrpela najviac. Keď si spomeniem na gymnaziálnu literatúru, pamätám si na knihy, v ktorých bolo katolíckej literárnej moderne venovaných viacero strán a bola napísaná celkom dobre. Samozrejme – a v tejto spoločnosti v to ťažko môžeme dúfať – nevenovali sme sa jej toľko ako Novomeskému, Válekovi, či Smrekovi. Hoci by nám títo autori prospeli viac. Napríklad mňa sa hlboko dotkla báseň Janka Silana o tom, ako si uvedomuje ťažkosti slobodnej matky, že i ako kňaz je stále človek, no inú radu nikdy nemôže dať ako život zanechať! Určite sú školy ateistického razenia, ktoré katolícku modernu vynechajú a venujú sa trebárs nechutným beatnikom. Nech sa ale potom nikto nečuduje, keď dáva prednosť tomu, čo kazí, pred tým, čo kultivuje!

Mimochodom, nepamätám si, že by som v tej istej učebnici našiel napríklad T. S. Eliota – starého monarchistu a môjho najobľúbenejšieho básnika – alebo veľkého Tolkiena, ktorý bol literátom par excellence, o čom nepochybujú literárni kritici /napr. Stanton či Carpenter/.

Ani v tých kníhkupectvách to možno nie je až tak zle, aké môj priateľ napísal. Dilongova antológia sa dala v Bratislave kúpiť nielen v Artfóre, ale aj v Pištekovi a možno aj na iných miestach. Rovnako tak Šprinc a v predaji sa minimálne v minulosti dali nájsť aj odborné monografie na túto tému. Ak to porovnáme napríklad s katolíckou teologickou a politickou náukou z pred komunizmu, tá dnes absolútne neexistuje a má ju len niekoľko nadšencov a nikoho to netrápi, nehovoriac o svetových katolíckych klasikoch. Keď som v tomto smere komunikoval s T. Johnom Jamiesonom – americkým učencom, členom Eric Voegelin Society, prispievateľom časopisov ako Modern Age či Salisbury Review – zhrozil sa, že v katolíckej krajine nemáme žiadne diela od Josepha de Maistra. Nevedel si to ani predstaviť. V Amerike, ktorá s kontinentálnym konzervativizmom nič dočinenia nemala a kde katolicizmus nezohrával väčšiu rolu, de Maistra majú a o ňom píšu. Takže aj Jural Lauko musí priznať, že ešte stále to nie je také hrozné, ako to je s politickým a teologickým myslením prvej polovice 20. storočia, či staršie. Rovnako je to však aj so všetkými dielami katolíckej a kontinentálno-konzervatívnej klasiky. Aj preto u nás konzervativizmus predstavujú revolucionári a liberáli.

Ku katolíckej moderne sa teda dá dostať. Pocit vyhnanca však ostáva. Aj sama katolícka moderna je vyhnancom, vyhnancom uprostred perverzity a povrchnosti moderných diel, nad ktorými akoby znelo len Gravesovo varovanie (pozri Russell Kirk: Civilizácia bez náboženstva, Don Quichotte 1/2005) „Musíme sa vrátiť, alebo zomrieť!“

A vyhnancom je akákoľvek hodnotná literatúra. Nachádza sa raz za uhorský rok na regáloch našich kníhkupectiev v minimálnom počte, avšak okrem malých ostrovčekov čitateľov ju nikto nekupuje, kupuje sa len harrypotterovský a danbrownovský brak. Hádam jedinú výnimku tvorí J. R. R. Tolkien, aj tu však platí Tolkienova smutná poznámka o týchto svojich čitateľoch: „Umenie na nich pôsobí a oni nevedia, čo ich pohlo a sú z toho celí opití. Mnoho mladých Američanov je príbehom zaujatých takým spôsobom ako ja nie som“.

S Dilongom to však tak nie je. Katolícka moderna zaujala na gymnáziu len mňa a môjho spolužiaka, ktorý bol bohoslovec. Inak moji spolužiaci zrejme dnes vôbec nevedia, kto to bol Rudolf Dilong a je im to jedno. Avšak s literatúrou to tak bolo u nás vo všeobecnosti. Vo všeobecnosti je to tak v celej tejto krajine. Je to smutné. Môžeme však aspoň ostať bedármi spolu s Dilongom.

Peter Frišo

Zdroj: https://www.postoy.sk/dovetok_k_dilongovi