Repetitívne štruktúry nielen v DNA - hudba Philipa Glassa
Aj keď sa jeho hudobná tvorba zvykne označovať ako „minimal art“ a zaraďujú ho k posledným „klasickým“ predstaviteľom americkej minimalistickej školy. On sám sa od tohoto označenia
ostentatívne dištancuje: „toto slovo by malo byť vymazané“ a považuje sa za skladateľa „hudby s repetitívnymi štruktúrami“.
Philip Glass (31.1.1937) sa narodil a vyrastal v Baltimore v rodine predavača hudobných nosičov pána Bena Glassa. Najprv sa učil hrať na flautu na Pabodyho konzervatóriu, neskôr aj na klavír.
Po ukončení štúdia v Chicagu už vedel, že hudba je to, čo chce v živote robiť. Rozhodol sa ísť študovať kompozíciu do Nev Yorku. Pokračujúc vo svojich predsavzatiach, emigroval do Paríža, kde sa učil u legendárnej pedagogičky Nadi Boulanger. Tu sa zoznamuje aj so svojim neskorším priateľom Ravim Shankarom, ktorý ho spolu s indickým hráčom na tabla Allahom Rakhaom zoznámil s hudbou Indie. Keď filmár Conrad Roods ponúkol Glassovi, aby prepísal Shankarove „raga improvizácie“do klasickej notácie zaužívanej v Západnej Európe, Glass prehlbuje svoje poznatky o indických kompozičných technikách a štruktúre kompozície týchto skladieb.
V rokoch 1966 odchádza do severnej Indie, kde sa stretáva aj s Tibetskými utečencami, ktorých spôsob a filozofia života ho silne priťahujú. Po návrate do New Yorku zakladá spolu s ďalšími siedmimi hudobníkmi Phillip Glass Ensemble, s ktorými zahajuje svoje koncertné vystúpenia, kde prezentuje klasickú hudbu spojenú so spomínanými indickými postupmi.
Vytváral hudbu, ktorá pozostávala z hypnotických cirkulujúcich arpeggií, poskladanú z mnohonásobných opakovaní motívov, elegantných melodických fragmentov votkaných do zvukovej tapety.
Jeho ranná experimentálna tvorba vyvrcholila v "Music In Twelve Parts" (1974), a opere "Einstein On A Beach" (1976) Bola to prvá z trilógie portrétových opier, po ktorej nasledovala "Satyargha" (1982) venovaná Mahátmámu Gándhímu a "Akhnaten"(1984) na počesť egyptského faraóna. Diela majú typicky minimalistické črty - mnohonásobné opakovanie súčasne znejúcich motívov odlišných dĺžiek, ktoré vytvárajú polyrytmickú štruktúru a aditívny princíp (postupné predĺžovanie alebo skracovanie fráz, ktoré menia rytmicky a melodicky obsah).
Jeho ďalším počinom je album "North Stars", na ktorom mu vokálnu sekciu zabezpečuje Joan Labarbara.
Keď ho Godfrey Reggio požiadal, aby skomponoval hudbu k jeho abstraktnému avantgardnému dokumentu "Koyaanisqatsi" (1983) urobil veľmi dobre. Jeho film sa stal kultovým hitom aj vďaka netradičnému soundtracku od Glassa. Aj napriek odklonu od klasického minimalizmu je Glassov rukopis jednoznačný. "Koyaanisqatsi" nezostala ojedinelým pokusom. V r. 1988 pokračuje v sérii "Powaqqatsi" a v r. 2002 pribudla "Naqoyqatsi". Okrem toho zložil hudbu k ďalším dokumentom, ako "Mishima" (1985), "Dead End Kids" (1986),"The Thin Blue Line" (1988) či "Les Animaux Amoureux" (2007) Podpísal sa pod filmy ako "Anima Mundi“ (1991) "Candyman" (1992), "Kundun" (1997), "Truman Show" (1998), "The Hours" (2002), "Secret Window" (2004), "Neverwas" (2005), "Roving Mars" (2006), "Taiji: Chaotic Harmony" (2006) "Illusionist" (2006), "Notes on a Scandal"(2006). K posledným patrí "No Reservations (2007) "Cassandra's Dream (2007) Svojimi príspevkami do sveta filmu sa stal jedným z najosobitejších skladateľov. Za svoju prácu bol už trikrát nominovaný na cenu Akadémie.
Génius tvorčích schopností P.Glassa akoby nemal hranice. Neustále sa štylisticky vyvíja a prekvapuje svojich poslucháčov.
Okrem už spomenutých diel napísal vyše dvadsať veľkých alebo menších opier ako napr. "La Belle et la Bete" (1994), "Galileo Galilei" (2002), "Waiting For Barbarians" (2005), s nadšením prijatý album "Glassworks"(1982), populárne "Songs For Liquid Days"(1986). Je autorom veľkých orchestrálnych prácí "Itaipu"(1989), ôsmich symfónií, ako napr. "Low Symphony" (1992), alebo "Symphony no. 6 Plutonian Ode" (2001), koncertov pre husle, klavír, tympany, saxafónové kvarteto a orchester, ako "Tirol Piano Concerto" (2000), či "Cello Concerto"(2001). Skomponoval hudbu aj pre 5 sláčikových kvartet a mnoho iných diel pre hudobné experimentálne divadlo.
Tvorba Glassa je tak rôznorodá a zahŕňa množstvo diametrálne odlišných projektov, o ktorých by sa dalo popísať niekoľko stránok
„Je to pre mňa prirodzené písať veľa hudby,“ hovorí na margo svojej neuveriteľne bohatej a rôznorodej hudobnej kreativity.
Má mnoho priateľov medzi vizuálnymi umelcami, spisovateľmi, hudobníkmi a režisérmi: Allen Ginsberg, Richard Serra, Chuck Close, Errol Morris, Doris Lessing, Robert Wilson, JoAnne Akalaitis, John Moran, hercami ako Bill Treacher and Peter Dean, Godfrey Reggio, Ravi Shankar, Linda Ronstadt. Paul Simon, David Bowie, Brian Eno, Roberto Carnevale, Patti Smith, Yo-Yo Ma. Medzi svojich priateľov zaraďuje aj dirigenta Dennis Russell Daviesa a elektronického hudobníka Aphexa Twina, Woody Allena, básnika a skladateľa piesní Leonarda Cohena a mnoho iných.