Rudo Moric zomrel
26. novembra 1985 v Bratislave zomrel (pseudonymy Rudo Mor, R. M. Sučiansky a i.), slovenský prozaik a publicista. Narodil sa 27. marca 1921 v Sučanoch.
Tvorba
Štyridsiate roky
Publikovať začal v 40.rokoch 20.st.v časopisoch pre deti Priateľ dietok a Slniečko. Neskôr prispieval do Okienka Záhoria, ktoré sám redigoval. Knižne debutoval r.1947 prózou Lyžiar Martin. V nej aj nasledujúcich prózach Žofka (1948) a Družina z Dlhej ulice (1949) nadviazal na medzivojnový model triviálnej spoločenskej prózy, ktorý prehliadal dobovú sociálnu realitu a svet detí štylizoval výlučne zo zábavno-výchovnej pozície. V knižnej poviedke Miško hrdina (1949) tematizoval už spoločenskú realitu, protifašistický motív však aj tentoraz vyjadril spôsobom tradičnej výchovnej prózy. R.1951 vydal román Explózia, v ktorom v intenciách pofebruárovej interpretácie SNP predstavil dobovému detskému čitateľovi protifašistický odboj. K relatívne akceptovateľnejšiemu výsledku podmienenému hlavne zreálnením detských postáv a ich účasti v odboji sa dopracoval až v jeho neskorších reedíciách. V zmysle pofebruárových názorov na detskú literatúru ako prostriedku ideologickej výchovy mladých generácií napísal aj romány z učňovského prostredia Tri roky (1951) a Prvý z Dvorov (1953).
Päťdesiate roky
V polovici 50.rokov sa usiloval vymeniť spoločenskú prózu zo života súčasného dieťaťa za ideológiou nezdiskreditovanú tematiku. V knihe Majster pästiarskych rukavíc (1954) zbeletrizoval život olympijského víťaza Jána Zacharu, v literárnej reportáži Cez šesťdesiatjeden končiarov (1956) spracoval zimný horolezecký prechod Vysokými Tatrami. Ku kvalitnému reflektovaniu športovej tematiky dospel však až na začiatku 60.rokov v zbierke poviedok Smutný Suarez (1962), v ktorej športovú tému neprezentoval ako fyzický akt, ale ako prostriedok mravnej sebaprojekcie. Pôsobivé etické podložie je príznačné aj pre jeho najznámejšiu a umelecky najhodnotnejšiu prácu Z poľovníckej kapsy (1955). Tematicky je táto poviedková kompozícia len zdanlivým záznamom poľovníckych príhod a zážitkov, v skutočnosti ide o umeleckú emocionálno-poetickú projekciu prírodnej reality, pričom podľa Stanislava Šmatláka „umelecká presvedčivosť tohto rozprávania vychádza z dlhodobej životnej skúsenosti človeka, z jeho schopnosti nielen poznať, ale aj ľudsky porozumieť všetkému tomu, čo sa ustavične okolo neho vo voľných priestoroch lesnej prírody odohráva.“ Úspech knihy navyše podmienila „aliancia“ autora a jeho neliterárneho „informátora“ horára Bohdana, ktorý svojou prítomnosťou nielen rozširuje vecno-dokumentárnu rovinu diela o individuálny ľudský rozmer, ale „ktorý práve preto, že dobre rozumie zákonom i tajomstvám prírody, dokáže prenikavo vidieť pod kožu i ľudským postavám“, a tak byť kvalifikátorom hodnotového systému človeka. Vo vývine autorovej tvorby kniha Z poľovníckej kapsy nebola však impulzom k novej, kvalitatívne vyššej tvorivej fáze. Už nasledujúca kniha, vedecko-fantastický román so špionážnou zápletkou Prípad „Tuberlicín“ (1957) je návratom k predchádzajúcej popisnosti a literátskosti. Štandardnú úroveň bez metaforického myšlienkového posolstva moderného cestopisného žánru, má aj cestopisná próza inšpirovaná pobytom vo Vietnamskej ľudovej republike Pri zakliatej rieke (1958).
Šesťdesiate a sedemdesiate roky
Začiatkom 60.rokov – pod vplyvom poetiky detského aspektu – zameral sa opätovne na spoločenskú prózu zo života detí (Našiel som vám kamarátov, 1960; Trikrát som ušiel, 1961; Oktávia ide stovkou, 1964), výchovná koncepcia detskej beletristiky mu však nedovoľovala prepracovať sa k objaveniu autentického detského sveta. Prijateľnejší výsledok dosiahol sériou autorských rozprávok, neskôr zhrnutých do súboru Rozprávky z lesa (1971), v ktorých sa vrátil k svojej bytostnej téme, k prírode. Prostredníctvom antropomorfizácie a analógie medzi svetom prírody a svetom ľudí uviedol v nich čitateľa do kolobehu života, do jeho elementárnych etických vzťahov.
V 60.rokoch 20.st.rozšíril svoj žánrovo-tematický register aj o historicko-životopisný román Teraz ho súdia nepriatelia (1967). Cez tragický osud rodáka učiteľa Juraja Langsfelda, dejovo situovaný do Turca, zobrazil v ňom národný entuziazmus a mravnú imperatívnosť romantickej generácie počas revolučných rokov 1848 – 49. Rodný región ho inšpiroval aj k napísaniu turčianskych povestí O Blažejovi, čo sa nebál (1975). Po povesťovo-rozprávkových knižkách inšpirovaných návštevou Kuby (Svetlo náčelníka Hatueya, 1975; Rozprávky z ostrova orchideí, 1976) na podklade povesťového materiálu, ktoré zozbierali a spracovali Igor a Dušan Janotovci, napísal zbierku bratislavských povestí Zvon lumpov (1979), ktorou kvantitatívne rozmnožil existujúce literárne adaptácie podunajského a bratislavského slovenského folklóru. Kvantitatívnym rozšírením dobového čitateľského repertoáru bola aj kniha Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu (1980), v ktorej sa inšpiroval tradíciou prášilovských príbehov.
Osemdesiate roky
V 80.rokoch napísal ešte niekoľko knižiek pre čitateľov mladšieho školského veku, popisný realizmus a sklon k didaktickosti, dva atribúty príznačné pre celú jeho tvorbu, mu však nedovolili prekročiť vlastnú limitovanosť a dospieť k umeleckej výpovedi. Román Sen značky Pelé (1987), situovaný do brazílskeho sociálneho a športového prostredia, jeho tvorbu definitívne uzavrel. Posmrtne vyšiel aj výber z jeho literárnej publicistiky Detstvo tohto času (1986), ktorý dokumentuje jeho vlastný celoživotný záujem o literárnu tvorbu pre deti a mládež, jeho manažérske aktivity a rôzne edičné projekty, ktoré ako dlhoročný riaditeľ vydavateľstva Mladé letá inicioval a podporoval.
Zdroj: wikipedia.org
https://zivot.lesk.cas.sk/clanok/8405/historicky-kalendar-tajomstvo-zahadnych-symbolov-bolo-odhalene.html
https://kultura.pravda.sk/ruda-morica-poznaju-deti-najma-podla-knihy-z-polovnickej-kapsy-p7k-/sk-kkniha.asp?c=A110325_161841_sk-kkniha_p46
https://encyklopedia.sme.sk/c/5655353/oblubene-rozpravky-pisal-komunista.html