Samo Czambel sa narodil
24.08.2013 06:45
Dr. Samuel C(z)ambel alebo Samo Czambel, slovenský jazykovedec a prekladateľ, sa narodil 24. augusta 1856 v Slovenskej Ľupči. Zomrel 18. decembra 1909 v Csillaghegy (dnes súčasť Budapešti).
Pseudonymy: Ján Vlkolinský, J. I. Tatranovič, Herman Poliaček, Anna Technovská, Ján Stranský, Nikita Matejevič, Ján Ferienčík.
Životopis
Študoval na gymnáziách v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a v Kežmarku. V roku 1876 začal študovať právo na univerzite v Budapešti, odkiaľ prešiel roku 1877 na filozofickú fakultu, kde začal študoval slavistiku. V jej štúdiu pokračoval na univerzite vo Viedni u profesora Franja Miklošiča a v Prahe u profesora Martina Hattalu. Od roku 1879 pôsobil v prekladateľskom oddelení pri predsedníctve vlády v Budapešti ako prekladateľ zákonov do slovenčiny. Roku 1899 sa stal ministerským tajomníkom. Od roku 1906 pracoval na ministerstve vnútra, kde bol vedúcim prekladateľského strediska. V rokoch 1887 – 1896 pôsobil ako spoluredaktor vládnych Slovenských novín. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
Tvorba
Vedeckým bádaním, ktorého výsledkom boli jeho jazykovedné práce, sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovnej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné diela patria Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891) a najmä kodifikačná Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902) založená na stredoslovenskom nárečí, v ktorých korigoval nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej kodifikácie a prispel k upevneniu spisovnej normy slovenského jazyka. Tretie vydanie jeho Rukoväte – redigované a upravené na základe tzv. martinského úzu Jozefom Škultétym po autorovej smrti (vyšlo 1919) – sa stalo základom súčasnej spisovnej slovenčiny a do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo de facto normou spisovného jazyka. Bol autorom teórie o juhoslovanskom pôvode Slovákov a slovenčiny, ktorú publikoval v diele Slováci a ich reč (1903). V diele Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906) chcel preskúmať jazykový materiál z celého Slovenska, no stačil spracovať iba časť o východoslovenských nárečiach.
Bol tiež autorom básní (Z cestovného denníka, 1922), besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu, a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách.
Diela
- A tót hangtan (Budapešť, 1880) (Slovenské hláskoslovie)
- Príspevky k dejinám jazyka slovenského (Budapešť 1887)
- Slovenský pravopis (1890)
- K reči o slovenskom pravopise (1891)
- Potreba nového slovníka slovenského a maďarského (Budapešť 1891)
- Rukoväť spisovnej reči slovenskej (Turč. Sv. Martin 1892, pod redakciou Škultétyho 2. vyd. 1915, 3. vyd. 1919)
- A tótok elcsehesítése, vagy eloroszítása (Felvidéki Híradó Túróczszentmárton 1902, 2. sz) (Snahy o počeštenie a poruštenie Slovákov)
- A cseh-tót invázió (Felvidéki Híradó Túróczszentmárton 1902, 47. sz) (Česko-slovenská invázia)
- A cseh-tót nemzetegység múltja, jelene és jóvője (Turč. Sv. Martin 1902) po česky: Minulost, přítomnost a budoucnost československé národní jednoty (prel. Ed. Guller 1904)
- Slováci a ich reč (Budapešť 1903)
- Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906)
Zdroj: wikipedia.org