Samo Vozár zomrel

5. decembra 1850 v Hrachovom zomrel Samo Vozár (podľa matričných záznamov Vozárik, písal sa tiež Vozáry), slovenský básnik, publicista a prekladateľ. Narodil sa 3. apríla 1823 v Hrachovom.

Prvé básne začal písať počas štúdií na bratislavskom lýceu. Písal najprv v češtine, po zavedení štúrovskej slovenčiny (1843) sa stal jej prvým používateľom. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu, pričom napr. samovraždu považuje za slobodnú voľbu človeka. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra, no taktiež sa utápal v osobných žiaľoch a bôľoch. Vo svojej tvorbe používal v tej dobe nezvyčajné žánrové útvary, ako napr. sonet, ktorý sa v tom období takmer nepoužíval. Okrem poézie sa venoval tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej (William Shakespeare), nemeckej (Johann Wolfgang Goethe), ruskej (Alexander Sergejevič Puškin) a poľskej (Adam Mickiewicz) literatúry. Celá jeho tvorba zostala okrem brožúry len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967.

Dielo

• 1843 / 1944 – Akžeby srdce, cyklus 18 sonetov
• 1845 – Ukojenie tôní, cyklická báseň zložená zo 64 sonetov, inšpirovaná smrťou matky
• 1851 – Hlas od Taťjer, polemický spis (tlačou vyšlo ako brožúra až posmrtne)
• Zomrela Zenda, mladá nevesta, báseň
• Slamený domček, biela izbička, báseň

Zdroj: wikipedia.org