MODÁLNA STAVBA VIET (VETY PODĽA OBSAHU)

Modálnosť: Spôsob vyjadrovania postojov hovoriaceho k vypovedanej skutočnosti.

Rozlišujú sa tri druhy modálnosti:

1. postojová modálnosť,
2. istotná modálnosť,
3. vôľová (voluntatívna) modálnosť.

POSTOJOVÁ MODÁLNOSŤ: je základným modálnym typom. Má ju každá veta.

1. OZNAMOVACIE (ENUNCIATÍVNE) VETY: správu, informácia. Na konci sa píše bodka.

Zajtra sa stretneme. Prídem. Prišiel by som. Kone by pili. Tak ja by som už šiel.

2. OPYTOVACIE (INTEROGATÍVNE) VETY: Na konci sa píše otáznik.

• Zisťovacie opytovacie vety: zistenie istoty informácie. Odpoveď je ÁNO – NIE.
• Doplňovacie opytovacie vety: žiadosť o doplnenie časti informácie (obsahujú opytovacie zámeno - kto, čo...). Čo odo mňa chcete?

3. ROZKAZOVACIE (IMPERATÍVNE) VETY: prejavenie vôle hovoriaceho, ktorý rozkazuje počúvajúcemu, aby niečo robil alebo nerobil. Označuje sa výkričníkom.

4. ŽELACIE VETY: hovoriaci vyjadruje vôľu zmiešanú s citom. K želacím vetám patria aj pozdravy, kliatby, zariekania a pod. Môže končiť výkričníkom.

Želania: Mali by sme ostať. Keby prišiel. Pozdravy: Dobrý deň. Dobrý večer. Šťastlivú cestu. Ahoj! Dovi! Kliatby: Sto striel! Paru nech to tlačí! Do paroma!

ISTOTNÁ (PERSUAZÍVNA) MODÁLNOSŤ: veta obsahuje hodnotiace častice.

• zaujatie postoja hodnotiacimi slovami (hodnotiace častice: iste, akiste, zaiste, doista, podistým, zrejme, asi, azda, možno, (na)ozaj, sotva) - oznamovacia alebo opytovacia veta.

Azda ju len pustia.(Tajovský)

VÔĽOVÁ (VOLUNTATÍVNA) MODÁLNOSŤ

Voluntatívnu modálnosť má veta, ktorá obsahuje modálne slovesá (musieť, chcieť, môcť, mať smieť, dať, nechať) alebo modálne príslovky (treba - netreba, možno-nemožno, hodno - nehodno, slobodno).

Musime konečne začať. Mám doma robotu. Načim sa dať do robote

JEDNODUCHÁ VETA, VETNÉ ČLENY

VETNÝ SKLAD: spojenie dvoch alebo viacerých plnovýznamových slov

• prisudzovací sklad (predikatívna syntagma): spája podmet a prísudok (Mama píše.)
• podraďovací sklad (určovací sklad, determinatívna syntagma): spája nadradený a podradený vetný člen (píše list, dlhý list).
• priraďovací sklad (koordinatívna syntagma): spája rovnocenné vetné členy (list a pohľadnica)

VETNÝ ČLEN:  je „stavebná jednotka“ vety – iba plnovýznamové slovné druhy

Každý vetný člen môže byť: jednoduchý (holý); rozvitý; viacnásobný

HLAVNÉ VETNÉ ČLENY:

1. Jednočlenná veta: jeden hlavný vetný člen - VETNÝ ZÁKLAD, nie je prisudzovací sklad

VETNÝ ZÁKLAD: jeho základom je neosobné sloveso – bezpodmetové (pršať, mrznúť, blýskať sa.)

2. Dvojčlenná veta: dva hlavné vetné členy - PODMET a PRÍSUDOK, vytvárajú prisudzovací sklad

PRÍSUDOK: č. 1 - Čo robí? Čo sa deje?

PODMET: č. 2 - Kto? Čo? (N) – vyjadrený alebo nevyjadrený (Varil. Otec varil)

Podmet v genitíve:

• sloveso má zreteľný význam množstva: Pribúda vody. Na svadbe ubudlo vína.
• prísudok obsahuje určenie množstva: Chlapcov bolo päť. Ľudí prišlo veľa. Hráčov bolo jedenásť.
• Podmet je rozvitý výrazom určujúcim množstvo (číslovky od 5 vyššie): Päť chlapcov bolo na dvore. Mnoho vody pretieklo odvtedy.

ROZVÍJACIE (VEDĽAJŠIE) VETNÉ ČLENY:

PREDMET: č. 3 - rozvíja sloveso alebo prídavné meno

PRÍSLOVKOVÉ URČENIE: č. 4 - miesta, času, spôsobu a príčiny

PRÍVLASTOK: č. 5 - zvyčajne prídavné meno, aj substantívum

Postupný (postupne rozvitý) prívlastok: tvoria ho dva alebo viaceré zhodné prívlastky – každý prívlastok nerozvíja iba substantívum, ale celé spojenie substantíva so všetkými predchádzajúcimi prívlastkami.

POLOVETNÉ KONŠTRUKCIE

Ide o prechodné konštrukcie medzi vetou a súvetím. Kondenzácia, zhustenie výpovede.

Doplnok a prístavok sú vždy polopredikatívne. Polopredikáciu môže vytvoriť aj prívlastok a príslovkové určenie (prívlastková a príslovková PK)

Dej sa v PK vyjadruje NEURČITÝMI SLOVESNÝMI TVARMI:

1. prechodníkom – Príslovková PK (vraviac): Chodil po izbe, nahlas si opakujúc text básne.
2. činným príčastím – prívlastková PK (vraviaci): Syn, zaujímajúci sa u hudbu, sa zapísal na hudobnú akadémiu.
3. neurčitkom - Doplnok (vravieť): Zašli sme do domu vypýtať si vodu.

Zašli sme do obchodu kúpiť nejaké potraviny.

DOPLNOK: viaže sa naraz k 2 vetným členom – k slovesu a pod. menu. Zvyčajne stojí na konci vety. Vyjadruje dej prebiehajúci súčasne s prísudkovým dejom (tým sa líši od príslovkovej PK)

• Podstatné meno = podmet – podmetový doplnok (Otec sa vrátil unavený. Chlapec vybehol bez čiapky.  Prišiel domov bez nálady. Chlapec chodí bosý.  Peter dobehol prvý. ),
• Podstatné meno = predmet – predmetový doplnok (Vojaka našli unaveného. Počuli susedu kričať. Videli otca rúbať drevo. Videli koňa cválať.).

PRÍSTAVOK: polopredikatívna konštrukcia, formálne sa graficky a intonačne vyčleňuje.

                            Vyjadruje nanovo to, čo už bolo pomenované nadradeným podstatným menom

Janka, Jožkova priateľka; môj pes, krásny vlčiak; Bratislava, hlavné mesto Slovenska; moja mamka, bývalá učiteľka; maturita, skúška dospelosti; Martin Kukučín, slovenský spisovateľ; Ivka, naša ťažko chorá, zrazu vyzdravela. Náš cieľ, úspešne ukončiť štúdiá, závisí iba od nás.

PRÍVLASTKOVÁ PK: jeho základom býva najčastejšie slovesné príčastie – činné alebo trpné (rastúci, spievaný – Kvety, rastúce na lúke... Pieseň, spievaná počas., Čerešne, rastúce pri ceste...)

PRÍSLOVKOVÁ PK: vyjadruje dej neprebiehajúci súčasne s prísudkovým dejom – predčasný (Vojdúc do izby, našiel tam svojho priateľa.) alebo vyjadruje rôzne príčinné, spôsobové okolnosti prísudkového deja (Zaplakala, uvidiac zničenú záhradu. Išiel, nevidiac ani na tri kroky pred seba.)

SÚVETIE

Súvetie je spojenie dvoch alebo viacerých jednoduchých viet, ktoré tvoria uzatvorený celok.

JEDNODUCHÉ SÚVETIE

PRIRAĎOVACIE SÚVETIE: zložené z dvoch rovnocenných hlavných viet.

1. ZLUČOVACIE: a, i, aj, ani, ani – ani, spájacie výrazy (jednak - jednak, najprv, potom) alebo bez spojok. => Svieti slnko a kvitnú kvety. Najprv sa pohádali, potom sa museli udobrovať.
2. ODPOROVACIE: a, ale, no, lež, avšak, len, spájacie výrazy (ale predsa, a jednako, a napriek tomu). => Veľa hovoríte, no málo robíte.
3. STUPŇOVACIE: ba aj, ba ani, spájacie výrazy (nielen - ale aj, ba - naopak).

Zvalilo ohradu, ba aj strechu odnieslo. Nepochopili nás, dokonca sa nám smiali.

4. VYLUČOVACIE: alebo, buď, či, či - alebo, alebo - alebo

Bolo včera slnečno alebo tu pršalo? Možno to nechápali, možno sa tak iba tvárili.

NEPRAVÉ PRIRAĎOVACIE SÚVETIE: Obsahovo je jedna veta závislá na druhej ale gramaticky (formálne) sú spojené tak, ako keby boli rovnocenné – teda priraďovacím vzťahom – priraďovacou spojkou, poprípade bezspojkovo.

1. Dôvodové - príčinné priraďovacie súvetie: je spojenie dvoch viet, z ktorých druhá uvádza dôvod prvej vety. Druhá veta vysvetľuje príčinu deja prvej vety. Spájajú sa spojkami veď, však, totiž, čiže, ináč. Neviem nič, veď som sa neučil.
2. Dôsledkové priraďovacie súvetie: je spojenie dvoch viet, z ktorých prvá vyjadruje dôvod (príčinu) a druhá dôsledok. Môže byť spojené bez spojok, alebo spojkami a tak, a preto, a teda, preto, tak, teda. Bola chorá, a tak prišla.
3. Prípustkové priraďovacie súvetie: Dej druhej vety sa môže uskutočniť napriek tomu, že prvá veta vyjadruje určitú okolnosť (často nepriaznivú). Najčastejšie spojky: a, hoci, a jednako, a predsa, hoci aj, aj –aj, ani – ani... Druhá veta uvádza prípustku prvej.

PODRAĎOVACIE SÚVETIE: spojenie 2 nerovnocenných viet – Hv a Vv.

VEDĽAJŠIA VETA stojí vždy za podraď. spojkou alebo spájacím výrazom (vzťažné zám. - ktorý, kde, kedy)

1. VV PODMETOVÁ: Hv nemá podmet, ten je iba naznačený N ukazovacích zámen. Vyjadruje podmet z Hv - spojky kto, čo, že, aby => Kto mlčí, ten svedčí.  Kto je sýty, hladnému neverí
2. VV PRÍSUDKOVÁ: v Hv je slovesná časť slovesno-menného prísudku, menná časť je vyjadrená vo Vv. Hv končí ukazovacími zámenami (taký, taká, také). Jánošík bol taký, že ho nik nepremohol.
3. VV PREDMETOVÁ: rozvíja sloveso v Hv. Pýtame sa pádovými otázkami okrem nominatívu.

Stojí iba za slovesami, ktoré pomenúvajú reč, vnímanie, vôľu: povedať, hovoriť, cítiť, spýtať sa, myslieť, počuť, vedieť, pamätať, dovoliť, predstaviť si, tešiť sa a podobne. Cítila som, že vyhrám.

4. VV PRÍVLASTKOVÁ: rozvíja podstatné meno v Hv. Stojí vždy za pod. menom. Pýtame sa otázkami ako na prívlastok: Mám rád koláče, ktoré pečie moja mama.
5. VV PRÍSLOVKOVÁ: rozvíja sloveso v Hv. Pýtame sa príslovkovými otázkami

Miestna, Časová, Spôsobová, Príčinná:   Nemôžem ísť do kina, lebo som chorý.

6. VV DOPLNKOVÁ: - Viaže sa súčasne na sloveso a pod. meno v úlohe podmetu alebo predmetu (podmetový alebo predmetový doplnok): Videl Janu, ako kráča dolu ulicou.
7. VV VETNOZÁKLADOVÁ – Je vyjadrením vetného základu z Hv - mennej časti slovesno-menného vetného základu. Obyčajne za spojkou že, aby, ako, akoby (Bolo mi, akoby ma ktosi podviedol.

ZLOŽENÉ SÚVETIE:

1. niekoľkých HV(3 a viac): Staral sa o ženu po bratovi, veď ju mal rád, ale nechcel jej to dať najavo.
2. HV + aspoň dve Vv: Hneď si budú myslieť, že bohvie čo chce a že sa azda natíska. (H1+V1+V2)
3. 2 HV + jedna alebo dve Vv: Nevedel, čo sa doma robí, a privyknutý bol celý deň po horách sliediť.

SLOVOSLED A SLOVOSLEDNÉ PRINCÍPY

Slovosled je poradie slov vo vete dané významovými, gramatickými a rytmickými princípmi.

SLOVOSLEDOVÉ PRINCÍPY V SLOVENČINE: určujú, ako sú slová usporiadané vo vete.

1. Významová výstavba výpovede (aktuálne členenie vety): ide o základný slovosledný princíp v slovenčine => aktuálne členenie vety patrí k javom textovej syntaxe.

• objektívne poradie (Východisko - Jadro): oznamovacie vety;

východisko - známa časť; jadro - nové a neznáme

• subjektívne poradie (J-V): vzrušené vety; opytovacie a rozkazovacie vety.

Napríklad:

1. objektívne poradie : Kúpila som (východisko)  si nové šaty (jadro).
2. subjektívne poradie: Nové šaty (jadro) som si kúpila!

2. Gramatický činiteľ: prístavok a prívlastok - môj dobrý priateľ – objektívne poradie.
3. Foneticky (rytmicky) činiteľ: príklonky a predklonky (sú neprízvučné).

• Príklonky: prikláňajú sa k slovu (sa ho ťa mi je, sú, mu) => Smeje sa, vidí ho, vidím ťa;
• Predklonky:  sú to niektoré spojky a častice sú pred slovom (a povedal, že príde až kričal);

TEXTOVÁ (NADVETNÁ) SYNTAX, HYPERSYNTAX

ZÁKLADNÉ JEDNOTKY: veta, odsek, text, kapitola, diel.

TITULOK: nadpis – poskytuje prvú informáciu o obsahu textu => upútať, vzbudiť záujem (využitie elipsy; inverzie (obrátený slovosled); krátkych otázok, holých viet).

TEXT: celistvý jazyk. útvar, pomocou ktorého sa realizuje ľudská komunikácia. Tvorí sa spájaním viet, medzi ktorými je istá nadväznosť => Vety sú pospájané textovými prostriedkami (konektormi)

KONEKTORY:

1. obsahové prostriedky (téma prejavu)
2. jazykové prostriedky (fonetické, morfologické, syntaktické)
3. mimojazykové prostriedky (mimika, gestá, pohyby tela, situácia, ...)

ODSEK: vyššia textová jednotka než veta, významovo ucelená jednotka, vyznačuje sa graficky

VETOSLED: na poradie viet vplýva najmä významový činiteľ