Slovenskí spisovatelia a medicína

Fragmenty z histórie slovenskej medicíny

I.

Prvopočiatky liečiteľstva možno podľa historikov datovať do obdobia zhruba spred pol milióna rokov. Predkovia človeka sa bránili proti následkom úrazov a chorobám jednoduchými opatreniami, ktoré si neuvedomovali. Išlo o inštinktívne jednoduché liečiteľstvo, väčšinou o osobnú, individuálnu ochranu.

Homo sapiens, žijúci približne pred stotisíc rokmi už uplatňoval i niektoré účelne vykonávané liečiteľské zásahy, opierajúc sa o prírodné zdroje, rastliny, ústroje zvierat. Rodilo sa prírodné racionálne liečiteľstvo, súčasne sa rozmáhalo i kultovo-magické liečiteľstvo a objavovali sa prví liečitelia. Až po niekoľkých tisícročiach sa formuje lekárstvo ako veda založená na skúmaní ľudského tela a podmienok zdravia. Vývoj lekárstva, a v neskôr sformovaných spoločenstvách i zdravotníctva, sa vo svete uberal rôzne.

Krok vpred – kníhtlač

V starovekom i stredovekom lekárstve sa veľký význam pripisoval písomnej forme lekárskych vied, ale i rozmanitým radám a poučeniam. Dodržiavanie dobových hygienických zásad pri budovaní stredovekých miest a účasť obyvateľstva na ňom nasvedčujú, že ľudia dbali na rady v hospodársko-spoločenskom súžití i pri ochrane zdravia. Otázky ochrany zdravia však stáli ďaleko za otázkami hospodárskymi, sociálnymi a religióznymi. Významným podnetom v šírení zdravotno-výchovných poznatkov bolo vynájdenie kníhtlače v druhej polovici 15. storočia. Pomocou nej sa šírili nielen náboženské spisy ale i diela so svetskou tematikou – učebnice. Zdravotná osveta, zdravotná výchova, zdravotnícka propagácia, výchova k zdraviu... tieto a mnohé iné názvy označovali fenomén, ktorý môžeme pozorovať od prvopočiatku našich dejín. Poučenia o hygiene, výžive a životospráve sa prenášali osobným príkladom, verbálne alebo v písomnej podobe po celé generácie. Pôvodne dostupné úzkemu okruhu ľudí boli vynálezom kníhtlače sprístupnené širšej verejnosti.

Slovensko a zdravotná osveta

Zdravotno-osvetová spisba na našom území má svoje počiatky v 16. až 17. storočí. Zdravotnú osvetu v 18. storočí šírili slovenskí vzdelanci predovšetkým kňazi a učitelia. Vydávali sa spisy, encyklopedické diela, pravidlá správnej výživy, životosprávy a pod. Významný vplyv na rozvoj zdravotnej výchovy na našom území mali vzdelávacie centrá.

Za významné dielo v oblasti zdravotnej výchovy v 16. a 17. storočí možno považovať pojednanie profesora Trnavskej univerzity M. Szentiványiho „Rozpravy z oblasti lekárskych vied a zdravovedy“. Obsahovalo poznatky o chorobách, ich liečbe, liečivých rastlinách, rady týkajúce sa zdravia, predĺženia ľudského života, poučenia o životospráve, miernosti v jedení a pití alkoholických nápojov, pohybu na čerstvom vzduchu, zachovávania osobnej hygieny a čistoty okolia.

V roku 1645 vydáva Ján Weber lekárnik v Prešove knižku „Amuletum“ – to jest zpráwa krátká a potřebná o moru, jakýchby prostředků náležitých y zdravj y nemocnj v čase moru užiwati měli, učinena od Jana Webera, apatikáře Pressowského. Amuletum je prvým dielom so zdravotno-výchovnou tematikou písaným v národnom jazyku. Dielo možno charakterizovať ako protimorovú príručku určenú širokým vrstvám spoločnosti. Ochorenie na mor bolo v 17. storočí vážnym zdravotníckym, politickým i ekonomickým problémom. Podľa vonkajších telesných príznakov sa nazývalo aj čierna smrť. Kniha podáva účelné rady s použitím prírodných prostriedkov, na druhej strane však uvádza aj rôzne magické odporúčania – napríklad nosenie amuletov ako účinný prostriedok proti moru. Zdravotnú výchovu v tomto období vykonávali zväčša nelekári. Už v najstarších kalendároch možno nájsť v ľudovej pranostike poučenia o ochrane zdravia. Väčšinou boli písané vo veršoch a spájali sa s hospodárskymi radami.

II.

Rozvoj spoločenského života i medicíny v druhej polovici 17. storočia a v 18. storočí zapôsobil aj na postupné rozvíjanie národnej zdravotníckej, najmä zdravotno-výchovnej aktivity v celej Európe. Racionalistické tendencie prichádzali z Nemecka a Francúzska.

Druhú polovicu 18. storočia a začiatok 19. storočia charakterizuje rozvoj prírodných vied, nové nazeranie na svet, spôsobené novými osvietenskými myšlienkovými prúdmi. V dejinách národov žijúcich v monarchii je toto obdobie charakterizované ako obdobie osvietenského absolutizmu, vymedzené obdobím vlády Márie Terézie (1740 – 1780) a Jozefa II. (1780 – 1790). Osvietenstvo prinieslo nové názory i na spoločenský význam zdravotnej ochrany. Čoraz viac sa presadzovala zásada, že štát má právo i povinnosť zasahovať do ochrany zdravia. Mária Terézia vydala v roku 1770 generálny zdravotný poriadok pre celú Habsburskú monarchiu.

Slovenskí osvietenci

Významne vplyv na rozvoj zdravotnej výchovy na Slovensku mali vysoké školy, najmä Bratislavský generálny seminár (l782 – 1790) a Trnavská univerzita (l635 – 1777) ani nie tak svojimi inštitucionálnymi aktivitami ako osvetovými aktivitami svojich učiteľov absolventov (Anton Bernolák, Juraj Fándly, Ľudovít Štúr a i.). V druhej polovici 18. storočia slovenskí vzdelanci pociťujú spoluzodpovednosť za nízku vzdelanostnú úroveň slovenského ľudu. Ľudovýchovne orientovaní vzdelanci sa usilovali povzniesť kultúrnu úroveň ľudu a zlepšiť jeho životné podmienky.

Rady a poučenia sa už mohli odovzdávať nielen ústne ale aj písomnou formou. Distribúciu titulov sťažovala okolnosť nízkej gramotnosti nášho ľudu. Obsah zdravotno-výchovnej literatúry sa k adresátom dostával prostredníctvom tých, ktorí vedeli čítať a ktorí sa pričinili o jeho ďalšie propagovanie a odovzdávanie v dobových relatívne diferencovaných formách výchovy a vzdelávania dospelých („kázne“ – prednášky, nedeľné školy, čitateľské krúžky, spolku miernosti).

Obdobie 40. rokov 19. storočia vynikalo mimoriadnou politickou aktivitou štúrovcov. Ťažisko osvetovej práce štúrovcov spočívalo najmä v  podporovaní protialkoholického hnutia. Zakladali nedeľné školy, na ktoré potom nadväzovali spolky miernosti a protialkoholické združenia.

Prvá nedeľná škola založená v Hornej Súči roku 1834 mala spočiatku náboženský charakter. V rokoch 1842 – 1848 sieť týchto škôl hustla, ich činnosť sa rozšírila a zosvetštila. Najlepším prostriedkom proti rozšírenému alkoholizmu bolo podľa štúrovcov zakladanie spolkov miernosti. Mali byť základom pre širokú výchovno-vzdelávaciu prácu. Postupne sa stávali spojivom národnej inteligencie s ľudovými masami a základňu aj pre politické zámery štúrovcov.

Prvý spolok miernosti bol založený v roku 1840 v Bobrovci. Postupne sa zakladanie spolkov rozšírilo do viacerých miest a stolíc. V roku 1847 Hurban ich počet odhadoval na 500. Členmi boli muži aj ženy. Činnosti a propagácii spolkov pomáhala zdravotno-výchovná literatúra, beletria, protialkoholické kázne, didaktické básne a divadelné hry. K ich rozšíreniu prispievalo zakladanie knižníc a čitateľských spolkov.

Literatúra so zdravotnou tematikou

Aj slovenskí autori spisovali rozmanité rady a pokyny o hygiene či životospráve. Postupne sa aj u nás formovala zdravotno-výchovná literatúra. Osobitne vážnu úlohu plnila v tomto čase zdravotná výchova v boji proti nebezpečenstvu cholery. Bola prostriedkom, ktorým osvietenskí pracovníci bojovali proti sociálnej, kultúrnej a zdravotnej biede.

Prvým bolo dielo Mateja Bela „Flos Medicinae“ (Kvet lekárstva) vydané v roku 1721 s rozsahom 56 strán, venované K. O. Mollerovi, banskobystrickému lekárovi a jeho synovi. Ide o naše prvé vydanie veršovaného spisu so zdravotno-výchovnými radami „Salernské pravidlá zdravia“. Dielo obsahuje 101 veršov a uvedený je aj latinský originál.

Juraj Bahil v roku 1735 napísal položartovnú elégiu o fajke, spis vyšiel tlačou takmer o 100 rokov neskôr (v roku 1835) a M. Beniak ju považuje za prvú zdravotno-výchovnú publikáciu namierenú proti nadmernému fajčeniu.

Dielo Hugolína Gavloviča (1712 – 1787) „Valaská škola – mravov stodola“ z roku 1775 je prvou knihou namierenou proti poverám, nestriedmosti v jedle, pití, a obsahuje aj viaceré zdraviu prospešné rady.

Bratislavský lekár Zachariáš Gottfried Huszty vydal v roku 1786 knihu týkajúcu sa zdravotnej polície. Osobitnú kapitolu v nej venoval teoretickému spracovaniu cieľov, úloh a organizácie zdravotnej výchovy.

Pavol Jakobei (1695 – 1752), povolaním kňaz v Modre, je autorom prvého slovenského protialkoholického diela: Welmi důležité pričiny“ (vydaného v roku 1742).

Eliáš Marček, kňaz pôsobiaci v Hybiach, preložil z nemčiny ľudovoliečiteľské dielko „Zpráwa užitečná o žitném... květu... Mjsto wyborného a užitečného lékařstwj“ (1768).

V Skalici roku 1771 vyšla kniha Jána Tonsorisa (1721 – 1781) rodáka z Vrbového, pôsobiaceho v oravskom Istebnom, „Sana Consilia Medica aneb Zdrawá radda lékařská“. Bola to 262 stranová kniha, ktorá neskôr vyšla v troch vydaniach.

Kniha sa stala obľúbenou príručkou domáceho liečenia. Člení sa na state podľa chorôb jednotlivých ústrojov. Z väčšej časti je zostavená z diel nemeckých autorov, obsahuje ale aj niektoré originálne rady a poznámky na základe autorových vlastných skúseností. Doplnkom je opis liečiteľského účinku a využitie 50 druhov liečivých rastlín. Dielo dopĺňa prepracovaný prepis Belovej Flos Medicinae v českom preklade.

III.

Jedným z najschopnejších lekárov v období osvietenstva na Slovensku a zároveň šíriteľom zdravotného poznania medzi ľudom bol Ján Černej (Cherney), (1747 – 1824).

Absolvent trnavskej lekárskej fakulty, praktický lekár v rodnom Trenčíne a neskoršie župný lekár vo Zvolene, ktorý roku 1773 vydal spis „Poučenj jakž se poznati může , když se pes zběsiti má...“. Spis bol poučením obyvateľstva o ochrane pred besnotou a vyšiel v Banskej Bystrici. V roku 1778 vydal Černej preklad pôrodníckej knihy viedenského lekára R.J. Steidla „Zpráva o Kumštu Babském“.

Fándlyho Zelinkár

Významným prínosom pre zdravotno-výchovnú prácu bolo založenie „Hospodársko-priemyslového ústavu v Sarvaši“ v roku 1779, ktorého iniciátorom bol osvietenský Slovák Samuel Tešedík (1742 – 1820). V ústave vychovával osvetových pracovníkov, učiteľov dobre pripravených pre školu a výchovnú prácu medzi dospelými. V ústave sa prednášala aj zdravoveda a dietetika. V kázaniach hovoril o príčinách chorôb, o pijanstve, rozoberal konkrétne príčiny, bojoval proti poverám.

Na Slovensku okrem pôvodných prác vychádzali aj preklady zdravotno-výchovných diel. V Skalici roku 1788 Ján Prokopius preložil a vydal dielo švajčiarskeho autora S. A. Tissota „Zpráva pro lid obecný ve všech bydlíci, kterak by zdraví svého chrániti a v nemocech sobě pomáhati měl“. V Trnave roku 1793 vychádza významné dielo Juraja Fándlyho „Zelinkár“. Autor v ňom poskytuje rady na užívanie liečivých rastlín a zaoberá sa aj otázkami prevencie chorôb, zdravej životosprávy a boja proti alkoholizmu. Bol prototypom ľudovýchovného pracovníka (1750 – 1811), označovaný za zakladateľa slovenskej osvety.

Výchovné i protialkoholické spisy

V tomto čase sa na Slovensku objavilo niekoľko diel zameraných na dietetiku, hygienu, čistotu a životosprávu. Písali alebo prekladali ich nelekári. Tak o správnej životospráve poúčajú formou učebníc dva náboženské spisy Juraja Ribaya. „Katechyzmus o zdraví pro lid a školskou mládež“ a „Pravidlá moresnosti aneb zdvôřilosti jako i opatrnosti a zachování zdraví“ (Pešť 1795), preložené z maďarčiny.

Zo zahraničných prác v tomto období ovplyvnil zdravotnú výchovu preklad diela CH. W. Hufelanda, nemeckého lekára, ktoré preložil a v roku 1800 vo Vacove vydal Juraj Palkovič pod názvom „Kunst prodloužení života lidského“.

V roku 1813 vydal Juraj Palkovič tiež v Banskej Bystrici dielko „Trojí poučení“ o liečení domácich zvierat.

Bohuslav Tablic (1769 – 1823), básnik a prekladateľ, napísal podľa cudzích vzorov dielo: „Kratičká dietetika“ (Vacov 1819), ktoré bolo určené najmä slovenským školám. Zdôrazňuje význam zdravia, dietetiky. Zaoberá sa otázkou hygieny, čistoty a životosprávy starších ľudí. V roku 1813 vydal príručku prvej pomoci „Lidomil poučujúci, kterak by lidé mnohým života nebezpečenstvím opatrne vyhnouti a v ně vpadlí šťastně retování býti mohli“. Knižka obsahovala všetky vtedy známe poučenia, ako postupovať pri utopení, zadusení a iných nehodách a uvádza aj metódy umelého dýchania.

Významným výchovno-zdravotným spisom štúrovského obdobia je úvaha J. M. Hurbana „Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných“, ktorá vyšiel v roku 1846 v Banskej Bystrici.

K najpopulárnejším protialkoholickým spisom tých čias patrila podľa M. Beniaka (1993) divadelná hra Jána Andraščíka „Šenk pálenčený“. Dielo vychádzalo vo viacerých vydaniach aj v 20. storočí. Pôvodinu napísanú po šarišsky v roku 1845 preložil Hurban do spisovnej slovenčiny.

Matičné obdobie

V polovici 19. storočia prežívala monarchia krízu, ktorá v roku 1848 vyústila do revolučných udalostí. V revolučných rokoch 1848 – 49 definitívne zrušili poddanstvo a feudalizmus prestal existovať aj v Uhorsku. V roku 1863 bola založená Matica slovenská, reálny výsledok úsilia národovcov na Memorandovom zhromaždení v Martine v roku 1861.

V Letopisoch Matice slovenskej sa uverejňovali aj populárno-vedecké články so zdravotno-výchovnou tematikou. Medzi najaktívnejších prispievateľov patril kremnický banský lekár Gustáv Zechenter-Laskomerský (1824 – 1908). Jeho články (O doháni, O káve, O premene látok v tele a pod. ) mali skôr popularizačný než zdravotno-výchovný charakter, dôraz kládol na vplyv prostredia na zdravotný stav človeka. K šíreniu zdravotnej výchovy medzi pospolitým ľudom ďalej prispeli Daniel Lichard, Ivan Zoch, Jozef Holub, a Ferdinand Jesenský.

Ivan Zoch (1843 – 1921) pedagóg, polyhistor, publicista, ľudovýchovný pracovník – je autorom asi 270 prác z rôznych oblastí prírodných vied, pedagogiky, telesnej výchovy i zdravotníctva. Z profesorského zboru slovenského gymnázia v Revúcej sa okrem Zocha zdravotnej výchove venovali Jozef Holub, a Ferdinand Jesenský v článkoch v dennej tlači a prednáškach.

A. H. Škultéty (1819 – 1892) vydal v roku 1840 verše pod názvom Básne mravoučné, Protialkoholické verše, Beda a rata.

Články so zdravotnovýchovnou tematikou boli uverejňované aj v matičných kalendároch. Boli to napr. články Daniela G. Licharda (1812 – 1882) „Dýchanie a obeh krve ľudskej“ o cholere a ochrane proti nej. Spomínaný autor uverejňoval zdravotnovýchovné aktivity aj v Malom národnom kalendári (1868 a 1869) ako aj v Slovenskom kalendári a hospodárskom časopise Obzor.

Prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc.

PhDr. Zuzana Filípková

Slovenská zdravotnícka univerzita

Zdroj:

https://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=409

https://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=467

https://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=537