Slovenský Homér z Borského Mikuláša - Ján Hollý

Na Veľký piatok pred 220 rokmi bola na Záhorí taká zima, že zamŕzali
studne. V ten deň, 24. marca 1785, sa v Borskom Svätom Mikuláši narodil budúci slovenský bard Ján Hollý. Pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Rodičia Vavrinec a Alžbeta sa iste museli popri výchove ďalších dvoch synov (jediná Hollého sestra zomrela ani nie trojročná rok pred jeho narodením) riadne obracať, aby prostredný Ján mohol po gymnaziálnych štúdiách v Skalici a Bratislave absolvovať filozofiu a teológiu v Trnave. Pod vedením národne orientovaných profesorov už tu výrazne rozvinul svoj literárny talent.

S obľubou skladal pre profesorov i spolužiakov v seminári príležitostné básne v latinčine. Časom však dospel k poznaniu, že písať po latinsky je ako „do prudkého nosiť... studňice Tibra“. I keď v tom čase bola Trnava už prevažne slovenské, a aj po odchode univerzity veľmi kultivované mesto, rodný jazyk sa nemohol ako básnická surovina porovnávať s klasickou latinčinou. Hollý však bol typický Záhorák nielen čo sa týka fyzických dispozícií, ale aj nesmiernej húževnatosti a rýchlo prekonával jazykové úskalia.

Veršovnícke cvičeňá
Po krátkom pôsobení v Pobedíme a Hlohovci na dlhé obdobie rokov 1814 až 1843 zakotvil ako farár v Maduniciach. V tom čase mal už ako básnik a prekladateľ veľké renomé. Majiteľka obce grófka Erdödyová napríklad zrušila svoje rozhodnutie vyrúbať háj Mlieč pri Váhu, keď sa dozvedela, že v ňom rád pracuje. Z duba, pod ktorým najradšej sedával, je zhotovený bočný oltárik sv. Cyrila a Metoda v miestnom kostole. Preklady Vergília a antických autorov pokladal za „veršovnícke cvičeňá“.
Literárne kruhy, a predovšetkým nastupujúci štúrovci, s nadšením vítali postupný zrod národného eposu Svätopluk, na ktorom začal pracovať v lete 1827 a knižne ho vydal v Jelínkovej tlačiarni v Trnave v roku 1833. Jaroslav Vlček o tom napísal: „Nám dnes ťažko pochopiť, akej sily bolo k tomu treba, aby v tridsiatych rokoch storočia devätnásteho taká rázna a jasná oslava zabudnutej minulosti ľudu, ktorý vtedy nič neznačil, zaznela po slovensky.“
Od zámeru dokončiť epos neodradili Hollého ani prekážky, ktoré mu v tomto období osud pripravil. V roku 1829 mu zhorela fara a prišiel takmer o celý majetok, milovaný háj Mlieč bol napokon predsa len vyrúbaný, v roku 1831 básnika takmer zložila cholera. V liste Jurajovi Palkovičovi zo septembra 1827 Hollý akoby tieto problémy predvídal: „Toto leto dal som sa na ťažkú a veľkú prácu slovenský epos alebo epopeju skladať, tak ako je Vergiliova Eneida, aspoň na tú módu a nôtu, a to pod menom týmto: Svatopluk, hrdinská báseň.

Prvý a najväčší
Po Svätoplukovi pracoval Hollý na epose o pôsobení Cyrila a Metoda na Veľkej Morave (Cyrilometodiáda), ďalej priebežne skladal selanky a pripravoval svoj posledný epos Sláv. Ján Hollý nemal nijakého predchodcu, ktorý by vystúpil s takýmto umeleckým stvárnením dejín a života Slovákov. V období, keď sa začínal formovať novodobý slovenský národ, rezonovala s ideami obrodeneckého hnutia predovšetkým obrana vlastného jazyka, protest proti cudziemu útlaku a myšlienka na spätosť Čechov a Slovákov, ktoré Hollý vyslovoval v Cyrilometodiáde i v epose Sláv.
Rovnako ako do Hollého Selaniek nikto tak velebne neospieval prírodu a človeka v nej, v jeho diele prvý raz vstúpila do poézie žena, kráska, podnecujúca vášeň.
Štúrovci si Hollého nesmierne vážili a často ho v Maduniciach navštevovali. Ľudovít Štúr v roku 1838 pri odchode na štúdiá do Halle vyzýval svojich bratislavských priateľov, aby na básnika nezabúdali. „Jděte ho navštívit o velkénoci a na každý pád nějako se pokuste, aby byl zkreslen. Umře-li prvé, než jej zkreslíme, hanba padne věčná na nás, že sme tak velikého, obrovského genia potomkům našim v podobě nepřechovali!“ Neboli to však len návštevy ako výraz pocty, ale aj inšpiratívne a tvorivé stretnutia.

Fara na Dobrej vode - posledné bydlisko Jána Hollého.

Bezvládny prostred ohňa
Na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia vďaka úsiliu oddaných priateľov a priaznivcov vyšlo súborné vydanie Hollého Básní ako prvý čin svojho druhu v dejinách slovenskej literatúry. Hollý však ani nestihol riadne vychutnať zavŕšenie celoživotného diela, keď ho osud vystavil ďalšej ťažkej skúške. Krátko pred obedom 3. mája 1843 vypukol v susedstve fary prudký požiar.
Oheň vzápätí zachvátil aj farské budovy a kostol. Básnik, muž ešte stále majestátnej postavy, bol už chorý a málo vládny. Vo veľkom zmätku, keď sa pozornosť záchrancov upriamovala hlavne na kostol, sedel uprostred ohňa a nevládal vstať zo stoličky. Sám popisuje udalosti o dva dni neskôr v liste vydavateľovi svojho súborného diela Martinovi Hamuljakovi takto:
„3-ho kvetna okolo pol jedenástej pred obedom strašlivý oheň celú našu dedinu na popol obrátil. Chytilo sa u suseda a porád na nás prehodilo. Rechtor s jedným človekom vyniesli ma na stolici pred kostol. Tam som sedel, až začala druhá strana horieť. Odtiaľ zaniesli ma do kostola, keď sa ale veža chytila, pribehli do vnútra židia a títo ma von vytiahli, tu by som sa bol snáď aj zadusil, keby verešvársky rajtársky kapitán nebol na vojakov skríkol, aby ma von z dediny vyniesli; ale ešte pri kostole oheň mi ruku opálil, ktorá je rozkvasená. Na ceste zas, že bolo všetko hneď zavreté, dym a plameň očiam mi uškodil. Tam som sedel ale päť hodín, potom ma odvliekli k domu. Fara, čo bolo z nej pod škridlicou, ostatná zhorela; ale pod slamou to bolo hneď preč. Dva salaše, maštale, sýpka, šopa, pod ňou pluhy, brány, dva koče a všetko, čo bolo, preč. Potom jedna komora ešte pod slamou, od tej bol fajermúr, a druhá komora pod škridlicou, kuchyňa a izby, ale i táto komora, kuchyňa a hanbit dočista prehoreli tak ako inde pod slamou. Tam strava, múka a iné veci, sčiastky spálené, sčiastky od zalievania skazené, tam zbožie, všetko drevo. Hneď na druhý deň ani chleba sme nemali, ani z čoho napiecť, ani čo variť, ba i hrnce preč, ani putienky, ani hrotka nezostalo, ani čím vody nemáme vytiahnuť. Tak som teda zas poznovu na poslednú psotu vyšiel; tuším predsa len musím zutekať.“

Písal aj poslepiačky
Hamuljak naliehavo a úprimne volal básnika k sebe do Budína: „Čo ja mám, to je Ich, a čo Oni majú, to bude Ich i moje. Už dávno Ich volám. Čože mám Im predniesť, aby som Ich už raz naviedol?“ Hollý sa však napokon rozhodol vybrať si z mnohých pozvaní útočisko na fare na Dobrej Vode. K svojmu dávnemu spolužiakovi, farárovi a dekanovi Martinovi Lackovičovi sa presťahoval začiatkom júla 1843.
Trápený podagrou (pakostnicou; niektoré pramene však uvádzajú progresívnu artritídu) a takmer nevidiaci nezmohol sa Ján Hollý na Dobrej Vode na žiadne „znamenitejšie dielo“, ale ešte stihol dokončiť svoj rozpracovaný Katolícky spevník. Čítať už nemohol, ale poslepiačky ešte písal básne aj listy.
V jednom takto odpovedá Martinovi Hamuljakovi na jeho ustavičné pozvania do Pešti: „Pred niekoľkými dňami dostal som Ich premilý list, ktorý mi môj priateľ M. Lackovič prečítať musel, že pre moje čím ďalej viac slepnúce oči sám som nemohol. I toto len tak po pamäti píšem, ako som niekedy za mojich dobrých čias z hája domov idúci verše na ceste spravené potme si písaval.“

Mohlo byť bez všetkého...
Krátko po odchode na Dobrú Vodu navštívil 17. júla 1843 veľkého básnika  Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Štúrovci považovali za svoju morálnu povinnosť predniesť bardovi svoju koncepciu moderného slovenského jazyka, ale nepochybne v ňom videli významný spojovník medzi evanjelickými a katolíckymi kruhmi.
„P. Štúr, novinár...“ píše Hollý Hamuljakovi, „keď tu boli, mali ma k tomu, aby som našim katolíkom písal, aby svoj úmysel o tom vyjadrili, ako by sa stránka naša s ich stránkou v slovenčine spojiť mohla? Riekli ďalej: aj sa nejaké miesto ustanovilo, na ktoré by sa i naši i ich spisovatelia zišli a v tomto spojení radu držali, aby sa to najlepšie vykonalo. Ja som na to stisol plecami: že som už slepý a našich spisovateľov, ak sú kde ktorí, viac nepoznám... Keby boli zostali pri našej slovenčine, mohlo byť bez všetkého. Medzitým som im nadhodil, aby každá stránka napoly popustila.“
Vidno, že Ján Hollý nehorel nadšením pre rozchod s Bernolákom, ktorého kodifikáciu povzniesol vo svojom diele do literárnych výšin. Napokon odporúčal aspoň obojstranne prijateľný kompromis.
Revolučný rok 1848 sa Hollému pripomenul iba húfmi maďarských dobrovoľníkov, ktorí tiahli aj cez Dobrú Vodu potlačiť hurbanovských povstalcov na Brezovej a Myjave, ale vtedy už bol pripútaný na lôžko, z ktorého nevstal až do svojej smrti 14. apríla 1849. Je smutným paradoxom, že veľkého národného básnika, prirovnávaného k Homérovi, vyprevádzali na poslednej ceste iba najbližší príbuzní, miestni dedinčania a pár farárov z okolia. Ctitelia doma i v zahraničí sa dozvedeli o jeho skone až zo správy v Slovenskom pozorníku.
Na druhej strane sa tak naplnilo želanie, ktoré 6. októbra 1848 vyslovil vo svojom testamente, že chce byť pochovaný „...na dobrovodskom cintoríne pred kamenným krížom bez akejkoľvek svetskej okázalosti v truhle, zhotovenej tunajšími tesármi.“
Benjamín Škreko