Štefan Svetko zomrel

8. septembra 2009 zomrel Štefan Svetko, slovenský architekt. Narodil sa 19. júna 1926 v Mojši.

Tvorba architekta Štefana Svetka sa dá lokalizovať na deviaty ateliér bratislavského Stavprojektu, pod vedením architekta Kusého. Počiatky jeho tvorby tvoria obytné štruktúry v Bratislave, medzi ktoré patria najmä vnútromestské sídlisko na Košickej ulici, sídlisko Malinovského, sídlisko Februárka (Sídlisko na ulici Februárového víťazstva). Vo februári roku 1962 mu nečakane zomrela jeho manželka. Na Útvare hlavného architekta pôsobil v rokoch 1962 – 1968 ako vedúci projektant a námestník hlavného architekta Ing. arch. Hladkého. Ten sa onedlho stal primátorom a neskôr ministrom, tak bol Štefan Svetko poverený vedením útvaru. Namiesto vlastnej tvorby ho čakala práca pre iných, ktorá spočívala predovšetkým z uvažovania v najširších kontextoch dotýkajúcich sa života bežných ľudí. V tomto období dochádza k miernemu uvoľneniu politickej situácie a do istej miery i v architektúre sa objavujú odvážnejšie návrhy. Prebiehala tiež medzinárodná súťaž na Petržalku. Úvahy o netradičných formách realizácie Petržalky radikálne ukončil politický vývoj – okupácia Československa v roku 1968, ktorá prerušila takmer všetky novonadobudnuté kontakty so svetom. Okupácia, vstup vojsk na naše územie mal za následok vylúčenie Štefana Svetka KSČ, podobne boli poznačení aj jeho najbližší. V tomto období sa podarilo realizovať vytúženú myšlienku – vznik nezávislých tvorivých pracovísk, projektových ateliérov Zväzu slovenských architektov (ZSA). V rokoch 1968 – 1969 sa pri ZSA vytvorili tri zriadenia, podnik Architektonická služba, Dielo súžiace výtvarníkom a A–Press, dokumentačné stredisko architektonickej služby na Slovensku. Jedným bol ateliér, v ktorom pôsobil Š. Svetko, Š. Ďurkovič, Oto Hrabko a jedna administratívna pracovníčka. Sídlil v provizórnych priestoroch na Bajkalskej, neskôr v sochárskom štúdiu na bývalej Pionierskej ulici. Normalizácia v politickom, ale aj kultúrnom živote mu priniesla spoločenskú a odbornú izoláciu. Združenie projektových ateliérov bolo zrušené a jej činnosť prešla pod Študijný, projektový a typizačný ústav, kde zakotvil po zrušení spomínaného ZPA. V roku 1962 sa oženil s Katkou Stráňavovou a začal svojpomocne s výstavbou vlastného rodinného domu. Aj napriek spoločenskej izolácií dostával vážne práce, len ich nesmel podpisovať. Jednou takouto stavbou bol projekt štátneho ubytovacieho zariadenia na Bôriku, osobitné zariadenie Javorina a práca na projekte novej budovy Slovenského rozhlasu. V čase Helsinskej konferencie sa pustil do náročnej a prepotrebnej práce, do Prognóznej štúdie Veľkého územného celku hlavného mesta. V roku 1986 robil výstavu. Onedlho mu ochorel syn. V roku 1989, nástupom slobody mu zomiera. Trauma mu zabránila účastniť sa na udalostiach v novembri a decembri 1989. Ponoril sa do práce a onedlho aj do realizácie svojich predstáv o vnútornom usporiadaní architektonického života. Zápasil pri tom s nepochopením, nie len zo strany rozličných činovníkov, ale aj architektonickej obce. V roku 1992 začal podnikať. V roku 1998 sa mu dostalo jednej z najvyšších pôct – Cena Emila Belluša za celoživotné dielo. V roku 2009 bol nominovany na cenu Kristalove kridlo za celozivotny prinos v architekture.

Dielo:

• Budova Slovenského rozhlasu, realizácia 1977 – 1980. Spoluautori: B. Kissling, Š. Ďurkovič
• Budova Slovenského rozhlasu, model
• Hotel Bôrik v Bratislave, r. 1974. Spoluautor: Š. Ďurkovič Hotel Javorina. Spoluautor: J. Hauskrecht
• Obytný súbor Medzi Jarkami v Bratislave, 1973. Spoluautor: Š. Ďurkovič

Zdroj: wikipedia.org