Sú Slováci vtipní?

Sme, v porovnaní s inými, národ so zmyslom pre humor? Dokážeme prijať, keď si niekto robí žarty z našich národných vlastností? A ako v súčasnosti slovenský humor vyzerá?

Televízny humor robili aj tieto tváre. Štefan Skrúcaný a Rastislav Piško sa podieľali na reláciách ako Apropo či Telecvoking, Peter Marcin stál napríklad za Uragánom.

Robiť rebríčky zmyslu pre humor jednotlivých národov je síce veľmi neisté, ale z novinárskeho i čitateľského hľadiska veľmi vďačné. Národy sa zoradia od najvtipnejších po najmenej vtipné a my si môžeme s uspokojením povedať: „No jasné, suchári Nemci!“ Je to však naozaj tak? Jednu odpoveď priniesli svetové médiá pred dvomi týždňami.

Rebríčky

Viac ako tridsaťtisíc ľudí z pätnástich krajín sveta malo vo výskume, ktorý uskutočnila stránka badoo.com, zoradiť národy s najmenším zmyslom pre humor. Výsledok znovu posilnil medzinárodný stereotyp o Nemcoch ako o ľuďoch bez humoru. Druhí skončili v prieskume Rusi, tretí Turci a na štvrté miesto najnevtipnejších národov sa prekvapivo dostali Briti.

Veľa ľudí vraj odpovedalo, že Nemcov skôr ako zábavných vníma ako racionálnych a efektívnych ľudí. Hovorca badoo.com k tomu povedal: „Nemci sú v toľkých veciach brilantní, vrátane toho, že vyrábajú autá a porážajú nás vo futbale. Žiaľ, rozprávanie vtipov k nim vždy nepatrí.“ Ako to však býva, vždy závisí od toho, na čo sa výskumník pýta a čo skúma. Pred siedmimi rokmi svet obletela správa s úplne iným vyznením.

Jeden americký psychológ vtedy uskutočnil internetový prieskum (www.cba.com), do ktorého dva milióny ľudí z rozličných krajín poslalo viac ako štyridsaťtisíc vtipov. Výsledky boli prekvapujúce. Známi „suchári“ z Nemecka sa ukázali ako najbenevolentnejší a najotvorenejší národ so zmyslom pre všetky typy vtipov.

Naopak, Američania a Kanaďania uprednostnili vtipy s nádychom nadradenosti. Mnohé naznačil aj vtip, ktorý jednotlivé národnosti označili ako najsmiešnejší. Napríklad Nemci si za najlepší zvolili vtip z vojenského prostredia, Američania z golfového turnaja, Britov najviac nadchol vtip s pomstychtivou pointou.

Hudobník Jaroslav Filip a dvojica Milan Lasica a Július Satinský
tvoria etalón slovenského humoru. Dokázal sa im niekto vyrovnať?

Nedotkliví Slováci?

„Nepovedal by som, že v humore platí nejaké delenie podľa národov. Podľa mňa neplatí, že niektoré národy sú vtipné a iné sú, takpovediac, očkované proti humoru,“ hovorí spisovateľ a „teoretik humoru“ Kornel Földvári. „Do istej miery asi platí, že Nemci sú zošnurovaní, solídni, ale poznám fúru skvelých nemeckých karikaturistov.“ Podľa Földváriho má zárodok zmyslu pre humor každý človek.

U niekoho sa však nerozvinie a Slováci sú v tomto smere normálny európsky národ. V minulosti sa vraj vodcovia národa snažili odtláčať Slovákov od humoru. „Tisíc rokov sme úpeli pod maďarskou nadvládou. To je pravda, ale oveľa ľahšie by nám bolo, keby sme to nebrali tak tragicky.“ Földvári v tejto súvislosti spomína napríklad Svetozára Hurbana Vajanského, ktorý sa vyjadroval v tom zmysle, že neserióznosť je najhoršia možná národná vlastnosť a Slovensku sú bližšie fujary ako veselé gajdy. „Staval nás, skrátka, do tragickej pozície.“

Na druhej strane tu existovali spisovatelia ako Ladislav Nádaši Jégé, ktorý aj veľké postavy histórie – napríklad Svätopluka či Matúša Čáka Trenčianskeho – držal pomocou humoru pri zemi. Hovoril tým, že ani trpiaci národ netvoria len samí anjeli. „Slováci teda majú zmysel pre humor,“ hovorí Földvári „ale sme precitlivení, keď si niekto robí žarty z nás. Sme nedotklivejší. Koľkokrát sa stane, že za nevinnú narážku dostanete facku... Len neviem, či je to nedostatkom sebavedomia, alebo priveľkým sebavedomím. Možno je to podvedomie z minulosti.“

Postupná zmena

Podobný názor má aj karikaturista Martin Shooty Šútovec: „Základnou požiadavkou je, aby sme boli schopní smiať sa sami zo seba. Vtipy o Slovákoch ako takých asi ani neexistujú. Existujú vtipy o policajtoch a o blondínkach, ale tí ako keby ani nepatrili do tohto národa. Možno sa také rozprávajú aj v zahraničí.“ Vtipov, kde sa spomínajú Slováci, je málo.

Väčšinou ide o porovnanie s inými národmi, ako napríklad: V lietadle sa stretnú Američan, Rus a Slovák, ktorý vtip zakončí pointou. Martin Šútovec však hovorí, že vtip založený na slovenských vlastnostiach, ako napríklad závistlivosť, neexistujú. „Škóti sú vo vtipoch škrobi, Židia si robia žarty napríklad z toho, že obchádzajú pravidlá, ktoré si sami vymysleli. Ale Slováci? Niektorí sú smiešni, no to ešte neznamená, že sú vtipní.“ O nedotklivosti Slovákov hovorí aj humorista Rastislav Piško:

„Keď sme v deväťdesiatych rokoch robili rôzne televízne programy, mnohí nám vyčítali, prečo si robíme žarty zo Slovákov. Nepáčilo sa im, prečo hovoríme o nejakom Hornom Výplachu.“ Toto sa však podľa Piška mení: „Slovenský humor je už asi viac sebareflexívny, ale asi k tomu bolo treba, že sme sa osamostatnili.“

Spisovateľ Kornel Földvári tvrdí, že humor ťažko deliť na
ľudový a intelektuálny. Dobrý humor vraj nakoniec zľudovie

Kde je pointa?

Dvaja muži lovia v lese, keď tu jeden z nich skolabuje a nejaví známky života. Druhý poľovník nelení a mobilom volá pohotovosť: „Môj priateľ je mŕtvy! Čo mám robiť?!“ „Len pokoj,“ odpovedá hlas na druhom konci, „pomôžeme vám. Najprv sa musíte uistiť, že je naozaj mŕtvy.“ V slúchadle je chvíľu ticho a naraz sa ozve výstrel. Nato poľovník hlási operátorovi:

„Hotovo. A čo teraz?“ Pre niekoho vtipný, pre iného nie, ale podľa spomínaného výskumu ide o najzábavnejší vtip na svete. Výber z oných štyridsaťtisíc vtipov, ktoré nahovoril jeden komik, dali výskumníci počúvať dobrovoľníkom a pritom sledovali ich mozgovú aktivitu. Okrem toho, že sa na vtipoch najviac zabávali Nemci, zistili výskumníci napríklad aj to, že ľudia s porušenou pravou stranou predného mozgu ťažko chápu väčšinu vtipov.

Smiať sa pritom môžu často, ale len málokedy na pointe. Rozdiel bol podľa prieskumu aj medzi ženami a mužmi. Kým ženy uprednostňujú humor založený na slovných hračkách, muži sa zasmejú drsnejším vtipom so sexuálnym podtextom. Zaujímavým je aj zistenie, že dôchodcovia i deti obľubujú predovšetkým neslušné vtipy.

Ako vzniká vtip

Prijímatelia vtipu sú jednou stranou humoru. Druhou – dôležitejšou – stranou sú jeho autori. Ale kde sa vtipy berú? To je jedna veľká záhada. Spisovateľ Peter Glocko mladší v knihe o ľudovom humore Amen, zabil babu kamen píše: „Stačí si len v príhodnej chvíli sadnúť k veselej spoločnosti, ktorá sa stáva kolotočom vtipov starých aj nových, dobrých i menej vydarených, správne zreprodukovaných i poprekrúcaných...

Poslucháč v pokročilom veku by určite nad mnohými vtipmi len mávol rukou s konštatovaním: ,Staré‘.“ A naozaj. Občas novinami prebehne správička, že tam a tam vedci objavili niekoľkostoročnú zbierku anekdot, ktoré si rozprávame ešte aj dnes. Pred pár rokmi napríklad britský Telegraph uverejnil správu, že jeden zo skečov komickej skupiny Monty Python Flying Circus o mŕtvom papagájovi sa nachádza v 1600 rokov starej antickej zbierke vtipov.

Rozdiel je vraj len v tom, že ten starší vtip sa týkal otroka. Hľadať pôvodcu vtipu je teda veľmi ťažké. Jedno z vysvetlení, či skôr opisov vzniku vtipov, ponúka Karel Čapek: „Myslím, že ešte nikto nikdy nezastihol anekdotu pri jej vzniku. Každá anekdota sa začína slovami: ‚Počul si už ten nový vtip?‘ K samotnej podstate anekdoty patrí, že ju človek od niekoho počul.

Ten, od koho ju počul, ju opäť počul od niekoho, kto ju od niekoho počul, a tak ďalej do nekonečna. Žiadna anekdota sa nezačína slovami: ‚Počúvajte, práve som vymyslel vtip.‘“ Podľa Čapka anekdota nemá autora, ale len rozprávača. Nevymýšľa sa, len koluje od úst k ústam, a keď niekto tvrdí, že nejakú vytvoril, je vraj podvodník.

Humor má veľa podôb. Juraj Šebo píše vtipné knihy o starej Bratislave, Tomáš Janovic
tvorí smutné anekdoty, Oľga Feldeková glosuje v televíznej relácii Sedem

Humor – to je aj námaha

Okrem anonymného humoru však existuje aj taký, ktorý má konkrétneho autora. Ako vzniká? Oslovení ľudia na túto otázku odpovedali len ťažko. Nakoniec sa však k pointe dostali. Martin Šútovec hovorí: „Ľudia, ktorí stretnú niekoho, kto robí humor, bývajú prekvapení, že ide o mĺkvych, smutných ľudí. Celá podstata humoru spočíva v tom, že si predstavíš najhoršie možné riešenie nejakej situácie. To najhoršie býva spravidla najvtipnejšie.“

On sám má pochybnosti, či sú jeho kreslené komentáre humorné: „Nesnažím sa o to, aby to bolo vtipné. Chápem, že ľudia to tam hľadajú a čakajú, ale ono je to skôr smutné. Medzi tým, čo je smutné a čo je smiešne, je veľmi tenká hranica. Na tom je založený ruský humoristický okruh: Keď už s tým nič nezmôžeme, aspoň sa na tom zasmejme.“

Vzostup a pád satiry

Práve politická satira, ktorej sa venujú Šútovec a Piško, zažíva už niekoľko rokov útlm. Podľa Földváriho nedostatok politického humoru nastal aj krátko po roku 1989. „Vtedy akoby ani neexistovali politické anekdoty. Takzvaný anonymný ľudový tvorca nemal zo začiatku materiál. Kdekto bol hlupák už vtedy, ale nebolo to ešte dosť vidno.“ Potom sa však politické vtipy vrátili.

Často šlo o adaptované anekdoty, ktorých korene siahajú do slovenského štátu, možno aj hlbšie. No vznikli aj nové – napríklad také, ktoré reagovali na šokovú terapiu vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa. Nastala tiež zlatá éra politickej satiry. Keďže humoru sa darí tam, kde pôsobí ako protijed, nastal menší boom televíznych relácií, kde sa znevažovali politici – od talkshow Milana Markoviča po najrôznejšie projekty okolo Stana Radiča a Rasťa Piška.

Ten k tomu dnes hovorí: „Odrazu sa mohla robiť politická satira. To bola absolútna novinka. Iste, aj predtým sa hovorili vtipy o Brežnevovi, ale len v krčme.“ Piško spomína na reakcie ľudí – boli dvojakého druhu. Pre jednu skupinu bolo aj v deväťdesiatych rokoch nepochopiteľné, ako niekto môže žartovať na úkor vrchnosti, iní to brali skôr s úľavou.

Dnes zostal politický humor len v novinách. „Asi prišlo všeobecné otrávenie ľudí politikou. Začal sa robiť oddychový humor, po ktorom divák za hodinu zabudne, o čom sa tam hovorilo,“ hovorí so sklamaním v hlase Piško. V televízii sa prebrali k životu estrády, ktorých najväčším lákadlom bol maďarský prízvuk a fúzatý chlap prezlečený za ženu. Peter Marcin s Andym Krausom sa jednoducho trafili do toho, čo chcú ľudia.

Miroslav Noga začínal pred tridsiatimi rokmi s Fujarovou
šou. Magda Paveleková o dvadsať rokov skôr v Tatra revue

Vtipy v e-maile

Dnešný slovenský humor má inú podobu ako v minulosti. Namiesto Roháča vychádza Kocúrkovo a Woloviny. Rozhlasový humor sa zo sobotného a nedeľného dopoludnia vo verejnoprávnom rozhlase preniesol do ranného vysielania komerčných staníc. Vtipy putujú elektronickou poštou i prostredníctvom sociálnych sietí, ale stále existujú ľudia, ktorí ich nezabudli rozprávať.

Zrejme najviditeľnejší je stále televízny humor, kde sa rozvetvil na viacero odnoží – sitkomy, talkshow, improvizačnú Partičku, glosátorské Sedem a ľudové Drišľakoviny. Úpadok? Možno. No všetko sa môže meniť. Tak ako humor Lasicu a Satinského v programe Bumerang vystriedal v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch Vtipnejší vyhráva, ktorého neskôr nahradil boom politickej satiry, tak sa môže situácia obrátiť aj v budúcnosti.

Všade sa deje niečo vtipné

 Rozhovor s Matejom Adámym, ktorý je jedným z mála Slovákov, ktorí sa venujú žánru stand up comedy

Čo to je stand up comedy?

Podľa mňa je to najčistejší formát zábavy. Človek sa postaví pred ľudí a rozpráva vtipy.

Kde má pôvod?

Stand up comedy bola veľmi populárna už v medzivojnovom období. Počas druhej svetovej vojny ľudia, ktorí sa stali komikmi, chodili zabávať amerických vojakov do zámoria. V šesťdesiatych rokoch, keď sa začali nastolovať silné sociálne témy, boli títo komici jednými z tých, ktorí komentovali spoločenské dianie. A tak to je vlastne dodnes. Ale bez ohľadu na tému, základ je, že človek stojí sám pred publikom a rozpráva vtipy.

Ako ste sa dostali k stand up comedy?

Skupina Expanzia začala so svojimi vystúpeniami v apríli 2009. Ja som sa k nim dostal v septembri.

O čom rozprávate vy?

O všetkom, čo vidím. Môžem hovoriť o tom, čo sa deje doma i o Dúhovom pochode. Všade sa deje niečo vtipné. Žiaľ, u nás sa nedá robiť to, čo vo väčších krajinách, kde má komik má svoj program, obchádza kluby po krajine a podľa toho, na čo publikum reaguje, program upravuje. U nás sa to nedá. My máme tri kluby a na každé vystúpenie musí prísť komik s novými vecami. Nemáme možnosť otestovať si čo funguje. Musíme vymyslieť nové, pretože ľudia nechcú počuť tie isté vtipy.

Ako si pripravujete vystúpenie?

Každý to robí svojim spôsobom. Ja si, napríklad, napíšem všetko, čo mi napadne. Po čase sa k tomu vrátim, poviem si, či sa na tom ešte stále dokážem zasmiať. Ak nie, tak to prepíšem. Máme kolegyňu, ktorá si to napíše a naučí sa to nahlas. Ja to nerobím, chcem, aby tam bol moment napätia. Neviem si predstaviť, že by niekto na „výrobe“ vtipu tvrdo makal. 

(tg)

Bojové poslanie

 Spisovateľ Ján Kalina je u nás známy najmä svojou zakázanou knihu Tisíc a jeden vtip. V roku 1953 mu však vyšla kniha Bojové poslanie humoru a satiry. Ako napovedá rok vydania i názov knihy, nie je to veľmi veselé čítanie.

„Rozkladajúca sa buržoázia vytvára si svoj druh zábavy, o ktorej vyhlasuje, že je tu len a len na pobavenie, že tu ide o humor ako taký, o smiech ako hlavný a jediný cieľ,“ píše Kalina, podľa ktorého takýto humor v skutočnosti nejestvuje.

Tento beznázorový humor, čistá zábaavy totiž „rafinovane slúži svojej triede“. Je predurčený na to, aby priamo uspával a zvádzal ľudí z cesty triedneho uvažovania do sféry bezstarostných výmyslov.

Do protikladu k buržoáznemu humoru stavia autor knihy smiech sovietskeho človeka. Kalina vyzdvihuje satiru, ktorá vraj ako bojová zložka humoru bola vždy na strane opozície a pokroku. Kladie si však aj otázku, čo so satirou spravila Veľká októbrová revolúcia: „Ostáva aj naďalej v platnosti zásada, že v satire opozícia a pokrok sú jedno?“

Odpoveď je jednoduchá: „Z revolučnej podstaty Októbra, ktorý nastolil vládu ľudu, vyplývajú aj pre humor a satiru nové úlohy a nové poslanie... Okrem deštruktívneho, opozičného humoru môže jestvovať aj humor konštruktívny, kladný, že je možná aj vládna satira, ktorá neoponuje, ale zaujíma k vládnucemu systému kladný postoj a že táto satira môže byť za nových podmienok aj pokroková.“

Časopis Roháč, preplnený komunálnou satirou a zosmiešňujúci len západných politikov, bol skvelým príkladom tohto uvažovania.

(tg)

Intelektuálny a ľudový?

„Raz sme išli s Julom Satinským do krčmy a tam mu hovoria: „Julko náš, poď sem a povedz nám nejakú k...tinu,“ spomína Tomáš Janovic. Zvláštne. Veď dvojicu Lasica a Satinský veľa ľudí považuje za predstaviteľov intelektuálneho humoru. Dá sa vôbec humor takto deliť? „Humor je len jeden. Dobrý humor by mal pochopiť každý. Ak je výlučný, príliš intelektuálsky, ak ho treba dovysvetľovať, niečo nie je v poriadku,“ vraví Kornel Földvári.

„Obecenstvo Lasicu a Satinského som pozoroval desaťročia. Boli v ňom študenti i učni, vysokoškolsky vzdelaní aj robotníci. Ich scénky poznali v meste i na vidieku. Dobrý humor nakoniec zľudovie,“ uzatvára Földvári. Podľa Martina Šútovca možno intelektuálny humor rozlíšiť azda podľa toho, že odkazuje na filmy či literatúru – ako príklad uvádza seriál Simpsonovci, kde síce nechýba ani prvoplánový humor, ale aby človek pochopil všetky scény, musí byť dobre zorientovaný v popkultúre. 

Pointa

Domovskou pôdou vtipu je predovšetkým mestské prostredie a intelektuálske kruhy, píše v knihe Amen, zabil babu kamen Peter Glocko. „Samozrejme, vtipy sa šíria aj na vidieku, no tu sa často prejavuje ich príbuznosť s rozsiahlejším a nie takým žánrovo vymedzeným humoristickým rozprávaním.“

Vtip je veľmi variabilný žáner. Každá doba, región, spoločenská či veková skupina má svoj repertoár vtipov, ktoré sa však iným ľuďom nemusia zdať veľmi smiešne. Vtip reaguje ako lakmusový papierik „na aktuálny stav od nešpecifikovanej potreby (za)smiať sa až po vyjadrenie invektívy k platnej spoločenskej, myšlienkovej, morálnej a etickej norme“.

Peter Glocko píše, že vtip je najmenší dramatický útvar – komédia zredukovaná do niekoľkých sekúnd. Má svoj dej, svoju stavbu, úvod a zauzlenie, vyvrcholenie a záverečné ťažiskové rozuzlenie, čiže pointu. Podobne kulminuje aj humoristické rozprávanie, hádanka, aforizmus či paradox. Na rozdiel od týchto žánrov má však pointa vo vtipe takú dôležitosť, že ak nie je dobrá a prekvapivá, stráca sa účinok a celý zmysel vtipu.

„Pointa stavia do nového a neočakávaného svetla určitú situáciu, tvrdenie, vyslovuje pochybnosti o nejakej myšlienke, vyvracia vyslovený názor. Spôsobuje, že vyústenie vtipu je humorné, komické, ironické, satirické či sarkastické. Vtip spája fakty, veci a pojmy, ktoré k sebe nepatria, na prvý pohľad sa vylučujú a až pointa ukáže ich vzájomnú prepojenosť.“

Herečku Petru Polnišovú sme na obrazovkách videli v relácii SOS,
dnes vystupuje v programe založenom na improvizácii Partička.

štvrtok 30. 6. 2011 | Tomáš Gális | FOTO - Peter Procházka

Zdroj: https://kultura.sme.sk/c/5954879/su-slovaci-vtipni.html