Svetozár Hurban-Vajanský zomrel
17. augusta 1916 v Martine zomrel Svetozár Hurban-Vajanský, vlastným menom Svetozár Miloslav Hurban, slovenský spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik. Narodil sa 16. januára 1847 v Hlbokom.
Svojou literárnou tvorbou pobúril všetkych politikov z obdobia slovenského realizmu. Veľký vplyv na jeho umelecký vývoj malo prostredie, v ktorom vyrastal, kde sa okrem štúrovskej ideológie stretával i so zahraničnou literatúrou. Dôverne poznal antickú literatúru, no i literatúru nemeckú, anglickú, ruskú či českú. Začiatky jeho literárnej činnosti sa prejavovali už v jeho detstve, keď ako desaťročný začal prispievať do doma písaného časopise Zrnká. Väčšinu diel napísal v slovenčine, no písal tiež nemecky. Jeho manželka tiež neskôr prekladala jeho práce do nemčiny. Vo svojich dielach reagoval na súdobé spoločenské problémy, venoval sa i problematickým vzťahom jednotlivca a národa či boja za zachovanie národa. Spočiatku sa venoval najmä písaniu poézie, neskôr sa venoval i próze a prekladom.
S inonárodnými literatúrami sa Vajanský vyrovnával ako literárny kritik a aktívny umelec – tvorca. Poznal originály diela českých, juhoslovanských, poľských, maďarských i nemeckých autorov. V maďarskej literatúre mal kritické až odmietavé stanovisko. Veľmi si vážil českú literatúru, aj keď mal proti niektorým autorom výhrady (napr. J. Vrchlický). Ostro odsudzoval naturalistickú tvorbu Emila Zolu i moderné tendencie západoeurópskych literatúr. Preto hlavnú pozornosť obracal radšej „k zdravému“ východu, v ruskej realistickej literatúre, ktorú považoval za vrchol súčasného európskeho umeleckého vývoja.
Vyjadroval sa ako kritik-publicista skoro systematicky k dielam svojich súčasníkov P. O. Hviezdoslava, M. Kukučína, T. Vansovej a ďalším. V jeho prenikavých kritických úvahách sa prejavujú aj protirečivosti, ktoré súviseli s eklektickým charakterom jeho estetických i literárnokritických názorov. Jeho kritická činnosť (výber z nej vyšiel v dvoch zväzkoch: State o slovenskej literatúre, 1956 a State o svetovej literatúre, 1957) hlboko zasahovala do rozvoja slovenskej realistickej spisby.
Neobyčajne rozsiahla bola publicistická aktivita S. H. Vajanského. V Národných novinách pracoval ako redaktor takmer 40 rokov. Bol jedným z ideológov martinského centra a Národnej strany. Ideovú koncepciu národného života rozvádzal najjednoznačnejšie vo svojich publicistických článkoch. „Cárskofilská orientácia v politike, filozofický idealizmus v názore, buržoázna predstava národa v spoločenskej koncepcii, etický konzervativizmus v nazeraní na ľudské vzťahy“ - to boli krajné polohy jeho ideologickej platformy.
Napriek tomu všetkému Vajanského úsilie o oslobodenie podrobeného národa svojou podstatou malo aj svoju pozitívnu stránku. Práve tento aspekt v jeho publicistickej činnosti mu umožňoval s kritickým zanietením odhaľovať metódy i praktiky vládnucich strán i byrokratického štátneho aparátu. Svoju politickú koncepciu sformuloval v úvahe Nálady a výhľady, ktorá vyšla v osobitnom knižnom výtlačku v roku 1897. Vajanského činnosť bola bohatá a mnohostranná. Ani o jednom spisovateľovi sa nevyslovilo toľko protirečivých názorov ako o S. Hurbanovi. Bol spolutvorcom modernej slovenskej poézie i prózy, podnecoval ako umelec i kritik realistickú orientáciu slovesnej tvorby na Slovensku v poslednej štvrtine 19. storočia.
Za veľmi významné v slovenskej žurnalistike, priamo až za prevratné sa považujú Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi na vedi umeňja a literatúru v roku 1846- v dobe vyvrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie. Vtedy sa kládli prvotné základy kultúry a literatúry v novej spisovnej slovenčine, ktorú aj sám rozvíjal. Zo Slovenských pohľadov chcel vytvoriť taký časopis, v ktorom by sa „vedeňja a videňja“ rozvíjalo. Chcel z neho spraviť adekvátneho partnera štúrovských politických novín a ich literárnej prílohy. Hurban sa takto stáva jedným z tvorcov modernej slovenskej žurnalistiky v novej spisovnej reči. Svoju samostatnú novinársku činnosť začínal, keď nemal ešte ani tridsať rokov, teda vo veku, v ktorom sa týmto smerom uberali napr. Karol Kuzmány a Ľudovít Štúr.
Hurbanove Slovenské pohľady boli označované aj ako prvý vedecký časopis v novej slovenčine. Nešlo mu tu v pravom slova zmysle o vedu, ale len o jej popularizáciu. Hurbanov súčasník Ctiboh Zoch označoval štúdie J. H. Vajanského za subjektívne náhľady na objektívnosť. Publikoval tu veľké množstvo básní, recenzií, cestopisných čŕt a štúdií. Medzi básne patria napr. Noc, v Černokňažníku básne Božie hody, Tri sloky, Krvavý Khagal. Okrem toho tu uverejnil preklad Turgenevovej novely Mumu, nekrológy Samo Chalupka, Ivan Sergejevič Puškin a kritické štúdie o Heydukovej zbierke V zátiší. Z cestopisných čŕt to boli napr. Výlety tatranské a Púť do Čiech.
Slovenské pohľady kvôli novému tlačovému zákonu z roku 1852 zanikajú. Tlačový zákon ani vydávanie štvrťročníka nepripúšťal, ak redaktor nebýval v mieste jeho vychádzania. Hurban bol teda prinútený 31. augusta 1852 vydať posledné číslo Slovenských pohľadov a aj po jeho veľkom boji Slovenské pohľady prestávajú vychádzať. Slovensko tak stratilo významný časopis, ktorý práve v tej dobe potrebovalo. Slovenskými pohľadmi vrcholí Hurbanova publicistika. „Veď v dobe ich vychádzania, ako napísal Andrej Mráz, bol Hurban v zenite svojich mladistvých rokov, keď prekypoval veľkými schopnosťami a keď veľkými ideálmi chcel rozplameňovať deptaný slovenský život, vystavený ťažkým otrasom.“
Zdroj: wikipedia.org
https://blog.martinus.sk/2010/09/svetozar-hurban-vajansky-mal-to-v-genoch