Tanec ako jeden z najstarších umeleckých prejavov

Prv, než sa človek začal vyjadrovať slovami, komunikoval pohybmi. Z najstaršieho spôsobu komunikácie sa postupom času stalo umenie, ktoré sa rozvíjalo a zdokonaľovalo počas mnohých tisícročí.
To, že tanec považujeme za jeden z najstarších umeleckých prejavov, ktorý môžeme porovnať so vznikom slova a reči, má svoje opodstatnenie.

Slepý hudobník. Detail zo steny chrámu v Sakkáre v Egypte, ktorú ozdobuje tri tisícročia.

Stopy vedú do mladšej doby kamennej

Človek vydával neartikulované zvuky, ale okolitý svet vyjadroval kresbou vo svojom jaskynnom príbytku a pohybom - tancom, ktorý bol spojený s rytmom. O tom máme dôkazy z mladšej doby kamennej, aj keď nevieme, ako sa tancovalo, čo sme sa dozvedeli až z pamiatok starovekého Egypta.

Človek po celé tisícročia vyjadroval tancom svoje myšlienky a city od uctievania tajomných síl a božstiev až po súčasný prejav v jeho umeleckých podobách i v zábavných formách. Egyptské fresky nám poskytujú presvedčivý obraz o tom, ako sa tancovalo a kto tancoval. Väčšinou tancovali ženy, dokonca vládkyňou a ochrankyňou tanca bolo božstvo ženského rodu. Malo síce nezvyčajnú podobu, ale preukazovali mu nezvyčajnú úctu. Bola to bohyňa Hathor a znázorňovali ju v podobe kravy (krava bola v Egypte posvätným zvieraťom) alebo ženy s kravskou hlavou so slnečným kotúčom medzi rohmi. Hathor bola bohyňou neba aj jeho stelesnením, matkou i manželkou boha Slnka, bohyňou lásky a radosti, ochrankyňou žien a zomrelých. Ako bohyňa lásky bola zároveň ochrankyňou všetkého, čo lásku povzbudzovalo a sprevádzalo, hudby a spevu, tanca a zábavy. Dodnes sa zachovali stavby kultu tejto bohyne, jedna je na ľavom brehu Nílu oproti Karnaku. Je to kaplnka v chráme bohyne Hatšepsut, vytesaná do skalného masívu a veľmi navštevovaná turistami z celého sveta. Nespočetné jej reliéfy sú po celom území Egypta. Z obdobia jej vlády pochádzajú kresby a fresky znázorňujúce hudobníkov a tancujúce postavy. Najkrajšia je freska z obdobia asi 1400 rokov pred n. l., na ktorej tancujú dve tanečnice a tlieskajú v rytme, ktorý udávajú tri hudobníčky. Väčšina egyptských tancov pochádzala zo strednej Afriky. Znázorňujú ich postavy Pygmejov predvádzajúcich tanec podobný rumbe a opísaný v spise zo starovekého Memfisu. Mnohé tance v Egypte boli na počesť posvätných zvierat a božstiev a prevzali ich Gréci aj Rimania.

Z Egypta do Grécka a Ríma

Veľké pocty preukazovali Egypťania býkovi Apisovi a oslavovali ho tancami. Tie prevzali Gréci do tancov s býkmi na Kréte. Tamojšie bojové tance sa stali súčasťou vojenského výcviku v Sparte. Starí Gréci neoslavovali svoje božstvá v takej miere ako Egypťania, no zato posvätnými tancami a charakteristickými pre grécky svet počas osláv na počesť boha vína Dionýza. V Euripidovej tragédii "Bakchantky" Dionýzove kňažky usporadúvali slávnosti v období vinobrania. Počas nich ženy tancovali a zvíjali sa v rytmických kŕčoch.

Z Egypta a Grécka sa dostal tanec aj do antického Ríma, lenže Rimania mali k nemu skôr odmietavý, ako pozitívny vzťah, ba odsudzovali ho. Cicero sa o tanci vyjadril, že "v stave triezvosti nikto nebude tancovať, iba ak by prišiel o rozum". O to viac sa o tanec zaujímali Etruskovia a ich ženy sa vo veľkom počte zúčastňovali na pohrebných tancoch.

Počas vlády cisára Augusta, keď boli obľúbené predstavenia tzv. "pantomimi" a v ktorých herci vyjadrovali dej gestami, začali v nich uplatňovať tanec. Cisár Justinián vo Východorímskej ríši sa oženil so slávnou Theodorou, ktorá na dvorných divadelných predstaveniach tancovala nahá.

Cirkev tance odmietala

Počas celého stredoveku bola cirkev proti tancom. Niektorí cirkevní predstavitelia ako keby chceli ospravedlniť ich nevyhnutnosť, a preto začali tvrdiť, že tanec je obľúbený u anjelov. Šíriteľom tejto myšlienky bol sv. Basileios. Aj keď sv. Augustín tanec ako taký odsúdil a Karol Veľký ho oficiálne zakázal, ľudia tancovali naďalej, a ešte k tomu aj v kostole. Doposiaľ sa traduje v katedrále v Seville "tanec chórových speváčikov". Zo stredoveku vošiel do dejín tanec svätého Víta, ktorý ani nebol tancom, ale akýmsi druhom kolektívnej extázy (týmto názvom označujú aj chorobu). Ďalší je tanec kostlivcov, pôvodom z Francúzska, ktorý sa v 13. storočí rozšíril do Nemecka a ďalej do Európy, kde k nemu patrila ľudská kostra.

Obrodenie tanca

Tanec dostal zelenú v renesancii a dá sa povedať, že v tomto období nastala jeho rehabilitácia a obroda. Stal sa súčasťou galantných predstavení aj života šľachty a kráľovského dvora. Vznikli pravidlá a každý tanec mal svoje pevne stanovené kroky aj druh hudby. Začali sa deliť na "vysoké" a "nízke" tance. Na začiatku 15. storočia sa objavuje aj povolanie tanečného majstra. Bolo dôležité, pretože sám sa nikto nedokázal naučiť zložité kroky niektorých vtedy populárnych tancov, akými boli napr. gavotta, kuranta, alemanda. Opisuje ich v roku 1416 Domenico de Piacenza v prvom európskom spise o tanci "De arte saltandi et choreas dicendi". Neurodzení ľudia mali tance vytvorené na rôzne námety a tancovali ich v pároch. Boli svižnejšie a bujarejšie a mali svoje názvy aj podľa druhu práce, ktorú ľud vykonával: tovarišský tanec, tanec práčok, jazdcov a podobne.

Návrat k antike

V šestnástom storočí, keď umenie dostáva formy antického obdobia, čo bolo návratom k nemu, Katarína Medicejská, manželka Henricha II. pozvala na francúzsky kráľovský dvor talianskych majstrov. Medzi nimi bol aj Baltazarini di Belgioso a začal vymýšľať predstavenia s tancom, ktorý už nebol tancom, ale baletom - jeho začiatočnou formou. Odvtedy sa začína éra nových tanečných foriem a baletu.

Ľudovít XIV. v roku 1661 založil Kráľovskú tanečnú akadémiu, kde získali odborné vzdelanie budúce profesionálne tanečnice a baletky. O storočie neskôr bola známa tanečná umelkyňa Maria Sallé, ktorá ako prvá tancovala bez krinolíny a parochne. Najslávnejšou tanečnicou 18. storočia bola Maria de Camargo. V roku 1776 napísal J. G. Noverre "Listy o tanci, balete a umení".

Devätnáste storočie znamenalo pre balet novú cestu, ktorú mu otvoril romantizmus. Inscenácie baletu v Paríži v 30. rokoch 19. stor. vyvolali senzáciu a boli začiatkom nového stvárňovania ženských postáv baletom a pre balet tvorili hudbu poprední hudobní skladatelia.

Zdroj: štvrtok 5. 11. 2009 | Soňa Makarová

https://korzar.sme.sk/c/5094602/tanec-ako-jeden-z-najstarsich-umeleckych-prejavov.html