Taťjana Lehenová I. (Pre vybranú spoločnosť)
Pre vybranú spoločnosť (úryvky)
Na zemi je to ohromné,
takže sa vôbec nespolieham na náhodu,
ale prichádzam na svet tak často,
ako sa len dá.
MOMENTKY Z MESTA – LETNÝ DEŇ
Stojím na korze,
oblečená tak čertovsky vyzývavo.
Okolo ide pani, jej načesaný kedysipes
vyzerá celkom ako ja. Máme rovnaké kučierky
nad čelom a nenápadný remienok na krku,
zakrytý milou malou
mašľou. A nesmieme ísť na lov;
údajne sa to nepatrí.
Zatvorím oči: raz – dva – tri,
teraz som v prostriedku
hromadnej mestskej popravy. Denne dopraví
peknú vzorku dvojnožcov.
Zmenení dočasne na inkognito,
nevhodne veľkí, požutí...
Potom ti nechutí ani domáca dávka
nehy?! Večer je amor-
fný a kruto-všedný.
Miláčik, spochybni ma!
Hovoríš: „Toto je dobre zacielený okamih.“
Mestom sa sivomodro rozmazáva večer, všade sa
slastne
tmolia vône, vône, vône...
a kto by o ne
nestál? Prítmím sfarbená grafika gotiky,
morzeovka krokov...
Roztvorené tlamy krčiem vytrvalo požierajú
šťastných.
Z najbližšej sa pritlmene derie
hrdelné mrmlanie.
To nenásytné nočné zviera...
Hovoríš: „Tak poď už!“
A keď sa rozbehneme, ruku mi zvieraš
takmer do krvava.
Klíčiaca bolesť sa včas dáva
na ústup...
POKRAČOVANIE PREDĹŽENEJ OBEDŇAJŠEJ PRESTÁVKY
Všetky stromy vyzerajú presne ako stromy,
a to je na nich práve fantastické.
Ani tráva mi nepripomína žiadny zelený
koberec,
obrovského rozvlneného hada, plavné
halucinácie
narkomana atď.
Normálna počestná tráva,
dokonca stredoeurópsky vonia.
Teraz si môžem vymýšľať:
Dobre, najprv sa venujem slnku,
nech nám vpáli do kože svoje šťavnaté
znamenia.
Ale potom už prichádza priveľké teplo,
pohyb potoka medzi rebrami,
ako obvykle za nič na svete nemôžem
prísť na to,
kde sa začína.
Samé dotyky... Vlastne, keby neboli
takéto dotyky,
ľudia by telo vôbec nepotrebovali,
pokojne by si vystačili
s rukami a dušou.
Nedočkavosť... Nedočkavosť...
Nedočkavosť...
svet sa nezadržateľne zrýchľuje.
Aj tie malé, bzučiace zariadenia na lietanie
nad mojou hlavou
viditeľne zvyšujú rýchlosť.
„Haló, pane, áno, vy s tým autom,
myslíte aj na pasažiera?
Tak fajn.“
Spokornievam
tesne pred hranicou neodškriepiteľného
egoizmu.
Ťažká obloha o kúsok klesla,
ešte aj chrbty stebiel trávy
sa hrdo vystreli,
prekvapené vlastnou ženskosťou.
Tak toto som ja?
Už nahlas hovorím: „Ešte...“
Presne o polnoci v poslednej minúte
ktoréhokoľvek
Silvestra a prvých sekundách ktoréhokoľvek
Nového roka hlučne vybuchuje šampanské
a ľudia kričia...
Už nahlas hovorím: „Ešte, ešte...“
Normálna tráva bláznivo vonia...
... a teraz je tá polnoc.
PREDĹŽENÁ OBEDŇAJŠIA PRESTÁVKA SA KONČÍ
Chudnem,
tak kvôli prsiam pijem upotené pivo;
celkom bezobsažne sa cez náš deň
rozťahujú aj dni iných ľudí. Pripúšťame to,
zdá sa, že sme dobroprajní.
Moja mama raz povedala: „Dievčatko,
s takou povahou sa dočkáš iba smútku.“
Myslím, že v tej chvíli
niečo vzdala.
Na všetko vravím: „Dobre, dobre...“
Ty občas povieš: „No a čo?!“
Návrat k bezpečnej afektovanosti?
Už dávno sa začal koniec nášho stretnutia;
začiatok a koniec majú k sebe
vždy tak blízko.
LENIVIEM S ODVAHOU A VYČERPÁVAJÚCO
(oddychová pauza)
Nerobím nič. Dôsledne. Po slovensky.
Každá pracovitá žena pri pohľade na mňa
by sa vo svojom každodennom hrobe obrátila.
Hliviem. Maznám sa s tým všetkým
prítulným, výbornučkým okolo,
čomu sa tak nezdravo abstraktne vraví
život.
Lebedím si, krčím od rozkoše nosom, ľahučko
sa prevaľujem v sladkej prítomnosti.
Ako šľahačka. Mňam, mňam.
A predsa pod vlasmi...
A predsa pod kožou... Mravce,
včely, nepoužiteľné brontosaury,
ich mraveniská, úle, egyptské pyramídy,
garáže,
boj, zblízka, na nože,
znášanie vajíčok, chátrajúce pohrebiská,
stavba, a ďalšia, pohyb... Pánimoji,
toľko práce?!
KOHÚTIK AKO VODOVODNÝ
Kedysi na začiatku môjho sveta
som systematicky presviedčala mamu,
aby mi kúpila ten báječný kohútik,
ako má sused Jurko:
gejzírik v nohaviciach.
Nechcela.
Ani na žiadne Vianoce mi ho nesľúbila,
a tak som sa nemohla zúčastniť súťaže
„Kto ďalej dostrekne“
a nemohla som vyhrať červenú loptu.
Pri hre na indišov som nikdy nemohla byť
Winnetou,
lebo aj s tým ten nešťastný kohútik
nejako nepochopiteľne súvisel.
Stále iba Ribana. Nechať sa chytiť
a mučiť, mučiť...
a vždy vám pri tom dvíhajú sukňu.
Mama sa potom čudovala, prečo
ju nechcem nosiť.
Musela som sa s tým raz a navždy vyrovnať:
Striekať sa nebude!
Keď sa na to ale pozrieme v širších
súvislostiach:
musíte začať chodiť do školy a donekonečna
sedieť v tej istej otravnej lavici,
musíte neustále jesť,
nikto vám nechce uveriť, že ježibaba
pod posteľou
vystrkuje biele dlhočizné ruky, len čo
sa zhasne,
zabijú vám kocúra – a bol to
Váš... Obľúbený... Jediný kocúr!
Keď sa na to pozrieme v týchto súvislostiach,
dá sa už svetu všeličo prepáčiť.
Ani sa veľa nezmenilo.
Už sa nehrávam na indišov, ale vždy
sa nájde niekto – len chytiť,
mučiť a mučiť...
a vyhŕňa vám pri tom sukňu.
Ibaže teraz ju už nosím akosi bez rečí.
ZÚFALO VŠEDNÉ ŽENY GÉNIOV
Zúfalo všedná žena génia
sa budí rovnako
ako supermanželka biznismena
alebo iného normálneho chlapa –
zlostne.
Keď zamyká byt s odumretým géniom,
je z nej už človek,
občas dokonca pôvabný.
Žiarivo beží radostnou ulicou,
... tie ružové a belasé zvieratká
na oblohe, u Slnka si predpláca lístok
do poludňajšej galérie.
Vrátnik frajersky žmurká,
dvere výťahu vylepšené nádherne stupídnym
mňau
a žena génia je v práci.
Zarezáva, ako všetci v tomto štáte,
lebo len génius je oprávnený spať,
keď má unavený mozog.
Nie,
žena génia nie je zázračná,
závidí a preklína a smúti.
Tiež by chcela byť radšej géniom.
Nie, ona nie je zázračná:
večerné rozšafné sólo po byte –
vyčíta a vyčíňa a vyčíta a vyčíňa a...
do bezvedomia.
Nie, ona nie je zázračná,
a tak je zoťatá ako stromček,
pod ktorým našla iba knižku poézie,
a plače,
a hanbí sa,
lebo plače,
a hanbí sa,
lebo tajne túžila
po malej módnej trápnosti,
akoby ani nebola ženou génia.
Narodeniny.
A znova
nová knižka poézie.
Pochopí...
Ešte síce nadáva,
keď génius už zase nemá ani halier,
no už ho nevyhodí.
Ešte síce šalie, keď génius peniaze
má, príde jediná noc
a zase je čistý ako ľalia,
ale ona sa ich už bojí,
a nočnými uličkami,
medzi viechami a vežičkami katedrál,
sa tíško kĺže jej tieň,
tieň génia.
Mesto neurotizujú aj sfingy
so záhadnými očami,
honosia sa cudzími chlpmi,
sondujú, kde je aký génius
na chvíľkové pobavenie,
lenže skutočného génia
si ony
našťastie
nikdy nevšimnú.
(Taký je údel.)
A ženy géniov vedia: tých sa netreba báť.
Strach má iné podoby.
Ženy géniov sú ako prvý sneh
v špinavých uliciach.
Nápadné,
tak ľahko zraniteľné,
nenápadne klesajúce
k zemi.
MALÁ NOČNÁ MORA
S neutíchajúcim úžasom
dôverčivo pozorujem, ako rastieš.
Chcem to.
Chcem, aby si bol veľký a mocný,
chcem, aby si bol kráľ.
Zľahučka prstom... a malinká pusinka
sa otvára... Nepľuj toľko!
Vidíš, znova si sa zababral.
V horúčosti perín, v tomto bielom
nebi, moja ruka hladí tvoje čelo,
ty oblý rožok s kvapkou medu,
ty hľadavý slepý krtko, hrdý výsledok
mojich usilovných snáh,
ty moja sebecká nočná mora...
Večne nie a nie spať.
Nežne sledujem ružovkastý reliéf
pokožky jemnej ako psí ňucháčik;
pritláčaš sa, vinieš k ruke
ako mača, teplý a radostný; viem:
tento dotyk máš rád...
Často uprostred havraních nocí,
často namiesto trepotavých
muších zón sna
musím ťa maznať, musím ťa láskať,
rozmaznanček jeden – len čo narastieš,
aká som pred tebou bezmocná...
POJEDNANIE O TICHU
Chodíme okolo seba
v riedkom tichu.
Opony tvojich zelených očí
sú zdvihnuté.
Pohybuje sa na nich živý,
taký veľmi živý obraz, siahajúci
hlboko do vnútra
a pod pódiom
na každej strane tváre
je čierna jama pre orchester.
Mlčí prázdnotou.
Hudobníkov, ako vždy, nevidno,
iba ich môžeš tušiť. Tuším...
ale nepočuť hudbu.
Chodíme okolo seba
v riedkom tichu. Povieva vietor,
mačky s deťmi sa vzájomne napodobňujú,
a ešte neodbytné krídla hmyzu,
plazivý pohyb
záclon,
jemná ozvena tvojho premýšľania,
do ktorého ma dnes nepustíš.
Viem si predstaviť,
v koľkých bytoch
práve teraz,
o štvrť na osem pred nocou,
rádio zabíja chvejivý spev dychu.
Ó, skvelá uniforma uší,
ale my, teplo obalení
vo svojich svetoch,
počúvame tečúce myšlienky.
Nebojím sa.
Báť sa treba len vo chvíľach,
keď ticho začína
hrozivo hustnúť.
MALÁ POLEMIKA S OPTIMIZMOM
Už som zmorená touto neobyčajnou jeseňou.
Jej základné adjektívum: divá
a druhé: teplá
a tretie: jediná (ako vždy).
Prečo som sa ocitla práve na tomto
poschodí sveta s démonickou vôňou trávy
na jazyku; čo tu robím – uprostred
rozhovorov o láske a peniazoch,
o peniazoch a láske,
tých vášňou kypiacich ľudskostiach,
keď tma pomaly kradne tieňom hlavy
a iba telefónna búdka na rohu
stále rovnako necitlivo ohmatáva človeka.
Utiekam sa k starým známym: pažravý
vietor, ihličnatý dážď...
Keď sa nemo vykričím z náhleho
dusivého strachu, keď sa konečne
dobojujem cez všetky choré miesta mesta
do môjho pokojného člna – ako v mrákotách,
dlho mlčky som – pozorujem tú,
ktorá je vo mne živá.
MOMENTKY Z MESTA – 3.00 h – JEDNOZNAČNÁ NOC
Stále sa pýtam, čím nás tak priťahuje
šialenstvo. Čítať knihy o šialencoch, knihy
napísané šialencami,
potichu, súkromne
si nad nimi trochu pošalieť
v samote medzi trojtýždenným prachom
a policami. Nedať sa pri tom
prichytiť... Ach, magnetizujúca fatamorgána
voľnosti. Ale čo je zač, tá divožienka?
Akú má chuť a farbu? Chodila niekam
do školy?
Vie sa biť?
V podchode kaviarne pre obyčajných
sedí na zemi nejaký básnik
(samozrejme, vlasatý)
a svojej tohonočnej jedinej
blúzni do blúzky.
Kým autá s majákom významne
mlčia pri chodníku,
vnútri buble zahustený svet. To je zas kriku
pre nič za nič.
Na osvetlenej ulici
je najkrajšia tá potláčaná,
no stále prítomná tma.
Lenže noc pomaly bledne,
z výnimočného sa stáva všedné.
Na hlavnom námestí hlavného mesta
čupia na strome dvaja.
Vtáci ohniváci. Nemyslite si,
že lúštia krížovku, ach nie.
Majú tam svoj seriózny letný byt.
A pod ním sa nočné mesto
špliecha v letných vánkoch. Dlažba
neodolateľne láka,
vyškiera sa ich letmému strachu do očí.
Neodletia na krídlach žiadneho
veľkého vtáka.
Zlezú. Pozrú sa na seba dospelo
a úprimne. Priznajú si... strach?
Jednoznačná noc nezadržateľne bledne,
z výnimočného je všedné.
Stále sa pýtam, čím nás tak priťahuje
šialenstvo.
Svrbia ma malé rany na predlaktí,
ktoré mi nechal starý veľký strom.
Robil to výlučne s dobrým úmyslom.
* * *
Už dlho som tak intenzívne
necítila odkaz hviezd: vysoký,
nebezpečne dravý
tvar voľnosti
v naširoko roztvorených očiach.
AKO TO VYZERÁ POD POVALOU
Krik je môj. Najmä teraz.
Chodíme spolu, objímame sa,
pomáhame si.
Keď už toľko vykrikujem,
som vykričaná žena?
„Vedia sem zavítať
všelijaké typy,“ povedal Jano.
Jano je ten, čo sa rozvádza.
Všetci sa v poslednom čase rozvádzajú,
rozchádzajú, rozdávajú, rozpadávajú
a rozkrikujú. To hlavne.
No čo, najhoršie je, keď sa začne
pekelne mlčať. Vtedy
sú možné len dve cesty:
rúcanie, rachot, revolúcia
alebo niečo rázne v tom zmysle,
druhou cestou je smrť.
Hovorím – je krikľavý, ukričaný čas.
Aj ticho je otázkou času,
ale
povala tohto sveta je, ako zvyčajne,
vystlaná oblakmi. Dvadsaťpäť rokov
stále to isté.
Ráno. Naobed. Večer...
Pozrieš hore – oblaky. Už raz by som
rada vyhlásila: Otupné!
Lenže môžem?
Slovo nádherné ako
labuť, lupeň, láska, lúčavka kráľovská...
a to hovoríme len o kráse slova.
Pozrieš hore – oblaky.
Hotovo.
Všeobecné odzbrojenie.
BLESKOVÁ MOMENTKA
(pokus o autoportrét)
Vysmievala som sa,
vysmievam sa
a budem sa vysmievať.
Moje telo: čudný letohrádok
(na jednu sezónu?),
fragmenty v avantgardných
farbách – tapety zo snov a horúčky...
Aká melancholická je príchuť patiny,
ktorá čo nevidieť
jemnosťou rozdrobí steny...
Figu májovú tomu rozumieš, ty
falošný kentaur, hlava z vlasov
a slonoviny, ty bezsvedomec,
charakterný darmožráč...
Pozorujem, ako zrenie
prebieha od Miróa k Modiglianimu,
od červenej a čiernej do zlatohneda.
Žiaľ dostal košom: Nie, nepôjdem s tebou
tancovať – strhneš ma do víru sovích chmúr,
do chorých vírusových chmúr... to poznám;
cítim noc – vonia čímsi ďalekým...
na mori svadobné biele čajky
vyďobkávajú oči bezmocným stroskotancom,
sinavá pieseň zániku
ležérne šuchorí záhybmi šiat,
načúvam hlasom vesmírnych zatúlancov...
(Takto sa hrám?)
SRDCOVÉ ESO
Driemoty.
Oslepený, zadymený kužeľ svetla
zviera predmety,
prítulnejšie v ľahkej malátnosti.
Klzké myšlienky... Svetlo sa stáva
tečúcou hudbou,
začína žiť. Začína žiť
nejaký malý, vystrihnutý život.
Driemoty
a neustriehnuteľné, takmer nahé
myšlienky...
Už raz si pripusť – najväčšmi žiješ,
keď ťa spánok prehĺta
pomaly ako odovzdanú myš.
Do snov sa vpletá dobrá výzva.
Zubatá s kosou viac nestraší.
Čo ak sa práve vtedy začínam,
keď sa už vzdávam. Čo ak je najväčšie
poznanie v neviere. Lenže aj viera
v ničotu je vierou.
Tak učičíkaj v sebe rozhnevaný bič.
Tak znič
všetky zlé predsavzatia, ktoré ťa denne
šklbú ako starú hus. Spomaľ chôdzu,
a ak sa obzeráš, tak len do slnka...
Občas sa mi sníva o schodoch; sú tmavé.
Bežím po nich, veľmi sa bojím,
niekto ma naháňa. Hore je malý
spoľahlivý byt – moje útočisko,
a čakajú ma tam...
Lenže na medziposchodí
odrazu schody z oboch strán vedú
len dole. Stále sa vraciam,
ale niet kam ísť...
Ráno, do ktorého sa zobudím,
je víťazným srdcovým esom.
Práve vtedy cítim, ako silno viem,
napriek všetkému, stláčať prsty
s jedinou kartou v ruke.
Zdroj: https://www.litcentrum.sk/39982