Umlčať ich nedokázali, počuť ich nebolo

Emigrovali a komunistický režim sa ich pomerne úspešne snažil vymazať z povedomia spoločnosti. Umelecká „neexistencia" platila aj pre množstvo ďalších, ktorí zostali doma a namiesto kariéry si zvolili slobodu tvorby a život v opozícii. Nie všetci sa návratu na scénu dožili, nie všetci sú v našom zozname.

LADISLAV MŇAČKO

Publicista, prozaik, básnik a dramatik sa po krátkom očarení z ideálov komunizmu postupne zbavoval dôvery vo vlastnú stranu. Bol šéfredaktorom Kultúrneho života, v roku 1967 na protest proti oficiálnemu postoju Československa k izraelsko-arabskému konfliktu emigroval do Izraela, počas Pražskej jari sa vrátil, no po okupácii opäť emigroval do Rakúska. Do literárneho života na Slovensku sa zapojil opäť po novembri 1989. Medzi jeho najznámejšie diela patria Oneskorené reportáže, Dlhá biela prerušovaná čiara, Smrť sa volá Engelchen či Ako chutí moc.

ELO HAVETTA

Patril k silnému ročníku slovenských filmových režisérov, narodených v roku 1938, ktorých viaceré filmy mali rovnaký osud. Tak ako niektoré Hanákove a Jakubiskove, aj obe Havettove snímky, ktoré stihol vytvoriť, skončili v trezore. Paradoxné je, že v opačnom poradí. Po debute Slávnosť v botanickej záhrade musel dlho čakať, kým mu nejaký scenár v už normalizovanej slovenskej kinematografii prejde, nakoniec sa to podarilo vďaka tomu, že Ľalie poľné nakrútil podľa knihy renomovaného Vincenta Šikulu. Nakrútil ich však tak voľne, že po prvom premietacom dni film zakázali, a potom spätne aj Slávnosť v botanickej záhrade. Po permanentnom odmietaní ďalších jeho projektov depresívny a zlomený Havetta zomrel ako 37-ročný.

MILAN SLÁDEK

Najslávnejší slovenský mím, jeho postava Kefku šíri slávu našej pantomímy už desaťročia po celom svete. V šesťdesiatych rokoch vytvoril s Eduardom Žlábkom pamätnú dvojicu, neskôr projekt divadla pantomímy, ktorý však prekazila okupácia. Emigrovať netúžil, ale normalizačný režim mu jasne oznámil, že je nežiaducim umelcom. V polovici 70. rokov vytvoril v Nemecku jedinú stálu pantomimickú divadelnú scénu v západnej Európe. Po revolúcii sa vrátil, v januári 1992 založil divadlo pantomímy Aréna ako medzinárodný inštitút pohybového divadla so sídlom v Bratislave, kde pôsobil ako herec, režisér a riaditeľ do mája 2002, keď ohlásil návrat do Nemecka.

TOMÁŠ ŠTRAUSS

Historik umenia a výtvarný kritik mal s emigráciou už isté skúsenosti, po roku 1968 ostal nejaký čas na Západe, no potom sa predsa len vrátil. Definitívne odišiel začiatkom osemdesiatych rokov, dovtedy bol dvorným teoretikom slovenských konceptualistov, ktorých propagoval aj počas svojho úspešného pôsobenia v Nemecku. Niektoré diela „svojich" autorov vyviezol a pripravil tam z nich pár výstav. „Mali až nečakane pozitívny ohlas, to, čo sa na Slovensku vytvorilo, až prekvapivo korešpondovalo s najnovšími trendmi svetového umenia," spomína. Štrauss je autorom viacerých publikácií, naposledy mu vyšla kniha Toto čudesné 21. storočie.

ZORA JESENSKÁ

Prekladateľka, ale tiež redaktorka a spisovateľka, Zora Jesenská pre svoju angažovanosť v šesťdesiatom ôsmom roku patrila po okupácii Československa k prvým prenasledovaným intelektuálom. Neter Janka Jesenského preložila desiatky svetoznámych diel, najmä ruskej literatúry, ale prekladala tiež z francúzštiny, bulharčiny a nemčiny a spolu s manželom Jánom Roznerom aj z angličtiny. Venovala sa aj prekladaniu divadelných hier a teórii prekladu. Nedávno vyšla o nej pôsobivá Roznerova publikácia Sedem dní do pohrebu.

JÁN KALINA

Jeho najznámejšou a aj osudovou knihou je Tisíc a jeden vtip, v ktorej autor popri iných vtipoch neobchádza ani praktiky normalizačného režimu po roku 1968. Bývalý zakladateľ Katedry dramaturgie na Vysokej škole múzických umení bol v roku 1972 pre spomínanú knihu, aj keď oficiálna obžaloba znela inak, odsúdený na dva roky. Koncom 70. rokov sa rozhodol pre emigráciu do Nemecka, kde vydal knihu Odpočúvaj v pokoji, opisujúcu jeho väzenský život. Manželka Agneša sa stala redaktorkou Rádia Slobodná Európa. Ján Kalina zomrel v roku 1981 a po revolúcii mu u nás vyšli ďalšie knihy Obzri sa s úsmevom, Zavinili to Židia a bicyklisti a Usmievavé Slovensko.

STANISLAV BARABÁŠ

Hoci po revolúcii párkrát pracovne navštívil Československo - ako predseda poroty na Dňoch českého a slovenského filmu či ako ústredná postava bratislavskej prehliadky Exilová tvorba Stanislava Barabáša, jeho pripravovaný definitívny návrat mu prekazila náhla smrť v roku 1994. Barabáš sa preslávil v 60. rokoch filmami Pieseň o sivom holubovi, Zvony pre bosých či Tango pre medveďa. V osudnom roku 1968 najskôr získal na televíznom festivale v Monte Carle Veľkú cenu Zlatá nymfa za adaptáciu Dostojevského novely Krotká, hneď po okupácii však emigroval. V Nemecku pracoval ako televízny scenárista a režisér.

LACO DÉCZI

Jeho meno je v Americkom džezovom slovníku. Trubkár hral v Spojených štátoch už v roku 1980, no natrvalo tam odišiel v polovici 80. rokov. Už vyše štyridsať rokov má kapelu, z pôvodnej Jazz Celuly je už roky Celula New York. Svoju priamočiarosť nikdy nekrotil, bol nekompromisným kritikom pomerov v normalizovanom Československu, a tak jeho emigrácia mnohých veľmi neprekvapila. Svoje výnimočné postavenie na domácej džezovej scéne dokázal potvrdiť aj v krajine, kde džez vznikol, dnes koncertuje po celom svete. Po revolúcii veľmi často aj na Slovensku, napríklad na Bratislavských jazzových dňoch.

EDITA GRUBEROVÁ

Sopranistka debutovala v roku 1968 v úlohe Rosiny v opere Barbier zo Sevilly, v roku 1970 dostala angažmán vo Viedenskej štátnej opere, kde sa zaradila medzi najväčšie stálice súboru a dnes je jeho čestnou členkou. Do súčasnosti tam vytvorila okolo päťdesiat úloh, má za sebou aj úspešné vystúpenia v newyorskej Metropolitnej opere, milánskej La Scale a v rade ďalších svetových operných domov. Už ako emigrantka vystúpila na festivale Pražská jar v roku 1979, keď dostala vízum až po ultimáte vedenia opery, že inak súbor nepricestuje a bude me-dzinárodný škandál. Po novembrovej revolúcii sa jej meno znovu vrátilo aj do slovenského operného života.

LEOPOLD LAHOLA

Dramatik, spisovateľ a režisér, vlastným menom Arje Friedmann, v roku 1949 požiadal o vysťahovanie do Izraela a neskôr sa usadil v Nemecku. Ešte predtým, počas vojny, sa zapojil do Slovenského národného povstania, kde bol ranený. Napísal niekoľko divadelných  hier (Bezvetrie v Zuele, Štyri strany sveta či Atentát) a filmových scenárov (Biela tma, Vlčie diery a ďalšie), písal poviedky aj básne. V šesťdesiatom ôsmom náhle zomrel v Bratislave pri prácach na filme Sladký čas Kalimagdory.

LUCIA POPP

Meno opernej speváčky sa dvadsaťsedem rokov nesmelo v Československu oficiálne spomenúť. „Zradila" v roku 1963, keď dostala vo viedenskej Štátnej opere životnú ponuku od Herberta von Karajana na trvalý angažmán. Očarila neskôr newyorskú Metropolitnú operu, stala sa prvou Slovenkou na doskách milánskej La Scaly, londýnskej Covent Garden a ďalších najprestížnejších scén, bola žiadanou hviezdou svetových koncertných pódií a festivalov. Po novembri 1989 vystúpila v bratislavskej Redute pod taktovkou Yehudi Menuhina, no na vrchole tvorivých síl v roku 1993 podľahla zákernej chorobe.

JURAJ KUKURA

Začínal v legendárnom bratislavskom Divadle na Korze, po jeho zlikvidovaní bol na Novej scéne a potom osem rokov v Slovenskom národnom divadle. Od polovice osemdesiatych rokov žil v Nemecku, kde vytvoril rad úspešných divadelných a televíznych postáv, a rovnako bol aj vyhľadávaný filmármi. Titul zaslúžilého umelca si veľmi dlho nevychutnal, o pár mesiacov už bol v Československu „neexistujúcou" osobou. V súčasnosti je riaditeľom bratislavského Divadla Aréna.

IGOR LUTHER

Na Slovensku sa stihol ako kameraman presláviť najmä filmami Juraja Jakubiska Kristove roky a Vtáčikovia, siroty a blázni či snímkou Alaina Robbe-Grilleta Muž, ktorý luže, no definitívnu svetovú slávu si získal po emigrácii. Pôsobil najmä v Nemecku, kde dodnes žije, a až do pádu komunizmu mnohí nevedeli, že je kameramanom takých filmov, ako boli Plechový bubienok a Služobníčkin príbeh Volkera Schlöndorffa či Danton Andrzeja Wajdu. Návraty do bývalej vlasti sa neobišli bez filmovania a s bratom, režisérom Miloslavom, nakrútili Tango s komármi.

LADISLAV KUPKOVIČ

Enfant terrible slovenskej vážnej hudby. V šesťdesiatych rokoch uvádzal so súborom Hudba dneška svetovú avantgardu, spoluorganizoval prehliadku súčasnej hudby, povestné Semináre na zámku v Smoleniciach, kde boli hosťami osobnosti ako Stockhausen, Ligeti či Górecki. Svoju skladateľskú nekonvenčnosť prejavil už na vojenčine, kde skomponoval skladbu Mäso krížu, inšpirovanú obrazom Mikuláša Medka. Kým emigroval v roku 1969 do západného Nemecka, zložil hudbu pre vyše dvesto divadelných, filmových, televíznych a rozhlasových diel. Z Nemecka, kde komponuje a pôsobí aj ako vysokoškolský profesor, sa často vracia na Slovensko.

ELENA LETŇANOVÁ

Klaviristka patrila k nemnohým interpretom vážnej hudby, ktorých postihol zákaz verejne koncertovať. Svoj jednoznačný politický postoj a verejný odpor s augustovou okupáciou Československa dala najavo aj účasťou v pochode pár odvážlivcov ulicami Bratislavy po samoupálení Jana Palacha. Emigrovať sa odhodlala v roku 1984, keď s dcérou ušli cez bývalú Juhosláviu až do Spojených štátov. Vďaka svojmu nevšednému klavírnemu majstrovstvu sa rýchlo presadila aj v náročnej konkurencii a popri koncertovaní pôsobila na University of Dayton v štáte Ohio ako docentka a vedúca katedry klávesových nástrojov. V roku 1992, v ktorom mala nezabudnuteľný sólový koncert v newyorskej Carnegie Hall, sa vrátila na Slovensko a pokračuje v koncertovaní na domácich aj na zahraničných pódiách.

JANKO SILAN

Kňaz a básnik, vlastným menom Ján Ďurka, najvýraznejší predstaviteľ katolíckej moderny, ktorej vstup do slovenskej literatúry sa viaže k 20. a začiatku 30. rokov. Jeho tvorbu, ktorej stredom pozornosti je ľudská duša, prerušil nástup komunistického režimu v roku 1948. Krátky čas mohol publikovať v druhej polovici šesťdesiatych rokov, počas normalizácie len v samizdate. Zomrel v roku 1984 a až v deväťdesiatych rokoch začalo vychádzať autorovo Súborné dielo.

STANO FILKO

Robustný, provokujúci, kontroverzný, radikálny, s vlastnou metafyzickou rečou aj filozofiou. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej avantgardnej výtvarnej scény šesťdesiatych rokov. Od počiatočných asambláží došiel až k svojmu osudu - konceptualizmu. Protisovietske a protisocialistické názory a provokatívna tvorba, nezlučiteľná s umením reálneho socializmu, ho ako štyridsaťštyriročného pri-nútili odísť najskôr do západného Nemecka, odkiaľ sa po dvoch rokoch presunul do Spojených štátov. Jeho diela sú aj ozdobou Múzea moderného umenia v New Yorku. V roku 1990 sa vrátil na Slovensko.

ŠTEFAN SCHWARTZ

Štefan Schwartz patrí ku generácii, ktorá vstúpila na výtvarnú scénu v pamätných šesťdesiatych rokoch minulého storočia, a jeho tvorba bola súčasťou nástupu abstraktného umenia. Napriek chronickým zdravotným problémom sa po okupácii v šesťdesiatom ôsmom rozhodol emigrovať do Švajčiarska, kde pokračoval popri abstraktnej maľbe aj v originálnej technike frotáže firemných tabúľ, menoviek či kanálových príklopov. Prvýkrát do bývalej vlasti prišiel už ako švajčiarsky občan dva roky pred revolúciou, neskôr sa sem niekoľkokrát vrátil.

IGOR KALNÝ

Vývoj tohto solitéra, ktorému režim nedovolil študovať, postupuje od prvých malieb cez interpretované grafiky, geometrické, lyricko-abstraktné kresby a cykly pečiatkových kresieb až po impozantné telovky. Tieto veľkoplošné diela, vytvárané obkresľovaním svojich rúk, nôh či celého vlastného tela, ústili do magických až jaskynných výjavov. Do jeho umeleckého sveta patrili aj hudobné či samizdatové literárne a časopisecké aktivity, pouličné akcie, performance a happeningy jeho kamarátov Budaja (a jeho Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania), Pastiera, Oliča, Petřivého, Schottla či Archleba. Experimentátor a večne pochybujúci hľadač si vymedzil na svoju výtvarnú činnosť krátkych desať rokov. Zomrel v roku 1987 ako tridsaťročný.