Vilko Šulek zostal po odchode účastníkov prvého povstania slovenského u rodiny v Krajnom.

Vilko Šulek, jeden z mučeníkov našich roku 1848, zostal po odchode účastníkov prvého povstania slovenského u rodiny v Krajnom. Keď ho nahovárali, aby sa vzdialil odtiaľ a ukryl pred nepriateľmi, odoprel. Keď prišli preňho maďarskí gardisti, jeden dôstojník ho oslovil, aby odstúpil od predsavzatia svojho, aby sa odriekol Slovákov a za národ pracoval, na čo Šulek odpovedal:

„Áno, za národ ja chcem žiť aj umrieť, ale za národ môj slovenský!“

Pred súdom netajil nič, neprosil o milosť. Keď tušil koniec života, vyžiadal si od rodiny krajňanskej nové šaty, aby sa pekne mohol pristrojiť na cestu k šibenici. Dňa 20. októbra 1848, pristrojený do nových šiat, pevným a ráznym krokom v tichosti kráčal na popravište. Ked už stál tam, chcel prehovoriť k zhromaždenému ľudu. Lež ako povedal: „S Bohom, národe môj, pozdravuj moju rodinu...,“ dali udreť na bubny a Vilko Šulek bol na večité mlčanie odsúdený.

Dr. Ján V. Ormis: Zo života slovenského. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, 1933. (str. 110)