Vincent Šikula - Veľký rozprávač s dušou hudobníka

Netušil, že raz z neho bude spisovateľ. V jeho živote hrala dôležitú úlohu muzika. Vincent Šikula by túto nedeľu oslávil 72. narodeniny.

Vincent Šikula sa narodil pod Malými Karpatmi, v dedinke Dubová, v silne veriacej rodine. Mal až jedenásť súrodencov. Všetci spávali v jednej veľkej posteli, a kto sa do nej nezmestil, spal na lavici alebo na povale v sene. I keď boli chudobní, Šikulovci si svoj život vedeli úžasne spestriť. Otec hrával v dychovke na klarinete a k hudbe viedol aj deti. Po večeroch dirigoval a celá rodina muzicírovala. Hudba sa silno všetkým zakorenila do žíl. Medzi toľkými deťmi však nebola veľká šanca na solídne štúdium. Preto sa v roku 1948 rodičia rozhodli dať talentovaného Vincka do kláštora rehole Societas Verbi Divini v Nitre a verili, že tu získa nielen hudobné vzdelanie. Tak sa dvanásťročný Vinco dostal z veselej rodiny do prostredia s tvrdou disciplínou, kde ho navyše viedli k nesmiernej pokore. Študovali tu síce aj jeho dve sestry, no to mu nenahradilo atmosféru domova. Začiatkom päťdesiatych rokov sa však prudko zmenila politická situácia - komunisti kláštory pozatvárali a všetkých z nich vyhnali. Malého Vinca samého posadili na vlak domov. Neskôr o tejto púti rád rozprával priateľom, vyzeralo to tak, akoby si pamätal každý krok, ktorý vtedy urobil. Po návrate domov si v izbe urobil oltárik, ku ktorému sa modlieval. V civilnom svete sa cítil trochu stratený, na rozdiel od ostatných súrodencov bol veľmi vážny, akoby nosil v sebe nejaký žiaľ. Ku každému sa snažil byť úctivý a dal by mu i to posledné, čo mal. Nie všetci sa však podobne správali k nemu. V mestskej škole ho takmer že neopľúvali, pretože patril k chlapcom z kláštora. Krutá zmena atmosféry sa odzrkadlila aj v jeho prospechu a otec sa snažil uplácať učiteľov vajíčkami, len aby Vinco prešiel.

Ornament

Problém nastal aj pri výbere ďalšieho vzdelania. Keďže Vincent chodieval do Mestského hudobného ústavu na husle, otec sa ho rozhodol prihlásiť  na konzervatórium. Na husliach však už bolo veľa detí, otec teda podplatil vínom školníka, ktorý mu na oplátku poradil, aby sa Vinco hlásil na lesný roh. Školník pomohol aj pri pohovore, zahral, že mu nejde odomknúť skrinka, v ktorej bol nástroj, pretože Vinco ani nevedel, ako lesný roh vyzerá. Chlapca s výborným hudobným sluchom napokon prijali. Ako študent býval v Ivanke a vďaka tomu, že sa u verbistov naučil hrať na harmóniu, popri škole si privyrábal hrou na organe. Sem-tam preto chodil neskoro na vyučovanie. Ale aby nezmeškal omšu, spával aj na chóre.  Jedného dňa mu niekto na privát grécko-katolíckeho kňaza. Skrýval sa uňho pred hrozbou väzenia. Šikulovi nebolo všetko jedno, myslel si, buď mu ho tam doviedla Štátna bezpečnosť, alebo naozaj niekto, kto chcel farárovi pomôcť a zároveň Šikulu držal v šachu, pretože poznal jeho náboženskú minulosť. Jedného dňa však dostal kňaz porážku. Vinco sa zobudil a videl, ako mu nakrivo ovísajú ústa. Tak, ako sa kňaz k nemu záhadne dostal, tak i zmizol. Postava zahalená tajomstvom sa stala hlavným hrdinom Šikulovho románu Ornament, ktorý však mohol vyjsť až po páde komunizmu. Šikulovým spolužiakom na konzervatóriu bol aj ďalší budúci významný slovenský spisovateľ - Rudolf Sloboda. Šikula Slobodu v tom období dokonca navštívil v Devínskej Novej Vsi a Rudo Sloboda neskôr život na konzervatóriu spracoval aj do podoby románu, ktorý sa volá Hudba a vyšiel v roku 1977.

Literárne začiatky

Šikulove prvé verše vyplynuli z núdze. Popri práci organistu písal aj odobierky na pohreby alebo vinšovačky na svadby. Postupne začal prenikať do rodín, zbližoval sa s nimi a s ich osudmi. S mnohými ľuďmi sa stretával v kostole, na pohreboch, na svadbách a v krčme, kde pomáhal nosiť poháre. Tak si dopĺňal to, čo mu nedali žiadne knihy. S predstavenými zrušeného kláštora sa snažil udržiavať stále kontakt. Posielal im listy až dovtedy, kým ho nepožiadali, aby im už viac nepísal. Nik netušil ako, ale aj z väzenia mu dokázali niekoľkokrát poslať balík so slaninou, ponožkami alebo svetrom. Vedeli, že žije chudobne. Šikula veľmi ťažko znášal ich pokorovanie v cele a listy pátrom boli istým spôsobom literárne útvary. Keď ich už nemal komu posielať, začali vznikať jeho prvé prózy. Od duchovných výtvorov prešiel k svetským a svoje texty posielal do rozličných novín a časopisov. Mnohé sa mu vrátili, ale občas mal šťastie. Po absolvovaní konzervatória v roku 1959 chcel študovať lesný roh na vysokej škole, ale aj keď urobil prijímacie skúšky, neprijali ho. Ani na žurnalistiku. Všade sa s ním v záznamoch niesla jeho kláštorná minulosť. Po skončení povinnej základnej vojenskej služby v Česku sa teda vrátil do modranskej Ľudovej školy umenia, tentoraz však ako učiteľ. Svojmu kolegovi Antonovi Glasovi rád čítaval state z rukopisov a zaujímal ho jeho názor. Zo slov zvyčajne plynulo prešli k hudbe. Raz doniesol namiesto rukopisov štyri zväzky pesničiek Ježka, Voskovca a Wericha. Tak ich chytili, že zabudli aj na obed a od rána až do večera si vyhrávali. To už boli šesťdesiate roky a politická situácia sa začala uvoľňovať. Vychádzali literárne časopisy Mladá tvorba a Kultúrny život a Šikulovi sa otvoril priestor na publikovanie.

Plodné šesťdesiate roky

Vincent Šikula debutoval v roku 1964 zbierkou krátkych próz Na koncertoch sa netlieska. Opísal v nej svoje osobné zážitky z vojenskej služby. V tom istom roku vydal ešte knihu Možno si postavím bungalov. Do literatúry vrátil obyčajného človeka s jeho základnými ľudskými pocitmi, túžbami i trápeniami, ktoré boli v päťdesiatych rokoch sikula - prekryté zideologizovaným pohľadom na život. Šikula mal vynikajúci rozprávačský štýl, bol majstrom dialógu a čitateľov dokázal očariť svojím láskavým humorom. V jeho knihách, samozrejme, nechýbala hudba. Dokonca i jednotlivé slová štylizoval tak, akoby udávali rytmus. Spisovateľove krehké rozprávačské umenie sa celkom logicky prenieslo i do nasledujúcej novely Rozálka (1966), ktorá sa radí k najcennejším prózam šesťdesiatych rokov. Dostal za ňu medzinárodné ocenenie PEN klubu, pričom za poéziu ho získal vtedy dvadsaťdvaročný Kamil Peteraj, tiež absolvent konzervatória. V rámci toho si obaja vybrali pobyt v Paríži. V hoteli PEN klubu spávali na obrovskej manželskej posteli, navštevovali lacné obchody a nakupovali si lacné konzervy, až kým nezistili, že je to krmivo pre psov. V tom istom čase dostal na výstave moderného umenia Albín Brunovský svetovú cenu v odbore grafika. Aby sa ich výlet zaujímavo uzavrel, pred návratom domov sa všetci náhodne stretli na mníchovskej stanici s kolegami básnikom Miroslavom Válkom, budúcim ministrom kultúry, a českým spisovateľom Milanom Kunderom.

Okúzľujúci Hamrštíl

V šesťdesiatych rokoch sa zmenilo mnoho vecí aj v osobnom živote Vincenta Šikulu. Oženil sa so sympatickou lekárkou Alicou. Spočiatku bývali v podnájme na námestí v Modre. Oproti, vedľa autobusovej zastávky, mal ateliér maliar Alexander Ilečko, večný filozof a diskutér. Stretávalo sa uňho množstvo ľudí a začali ho navštevovať manželia Šikulovci, vďaka čomu sa zoznámili s významnými osobnosťami slovenskej kultúry. S výtvarníkmi Štefanom Cpinom a Martinom Kellenbergerom, s básnikmi Jožom Mihalkovičom a Jánom Stachom... Šikulovci sa neskôr presťahovali do Hamrštílu nad Modrou. Ani nevedeli, do čoho idú. Až keď otvorili dvere, zistili, že tam nie je elektrina. Dom však začali postupne renovovať, maľovali steny, okná, dvere... Zadovážili si aj ovcu s baranom, ktorý vždy bežal za Šikulom, keď šiel na motorke na poštu.

Romantickému prostrediu Hamrštílu bolo ťažké odolať. Prichádzali početné návštevy a sem-tam sa im pritrafila nejaká nehoda. Raz Šikulovci nechali pod oknami farbu. Jožo Mihalkovič s jedným evanjelickým kňazom ich ráno chceli prekvapiť. Preliezli do izby otvoreným oknom, vyzuli si topánky, aby nikoho nezobudili a rovno skočili do farby.

S priateľmi zvykli debatovať v záhrade, až sa z toho vykľuli niekoľkodňové stretávania, ktoré prezývali „sympózium". Samozrejme, medzi ich každodenných návštevníkov patril Alexander Ilečko a potom režisér Elo Havetta, Rudo Sloboda, Ján Johanides, Iľja Zelenka... Debatovali o literatúre, politike alebo skladali hudbu. Bolo to pre všetkých prínosné obdobie. V šesťdesiatych rokoch vyšlo Vincentovi Šikulovi až sedem diel. V roku 1966 publikoval novelu Nebýva na každom vŕšku hostinec, podľa ktorej napísal pre Ela Havettu scenár k filmu Ľalie poľné. Je to jediný prepis vlastnej literárnej predlohy, v ktorom je aj autorom scenára. V tom čase pôsobil ako dramaturg slovenskej filmovej tvorby, kde však s nástupom normalizácie zavládla nie najlepšia atmosféra. Časy sa opäť zmenili. V súčasnosti sa Ľalie poľné považujú za jeden z vrcholov slovenského filmového umenia, no v roku 1972 ho ideológovia nemilosrdne zamkli v trezore.

Z núdze cnosť

Šikula sa rád stretával s ľuďmi, od ktorých sa mohol čosi dozvedieť. Bol nesmierne zvedavý. Zaujímala ho napríklad politická situácia pred rokom 1940 a túžil získať čo najviac informácií o slovenskom štáte. Keď bol vo Francúzsku, stretol sa s emigrantom Pavlom Tigridom, v Mníchove ho už čakal Imrich Kružliak a zoznámil ho s prvým ministrom zahraničia slovenského štátu Ferdinandom Ďurčanským. V Modre zas zašiel za Šaňom Machom, ktorý stál za väčšinou protižidovských opatrení. Týždeň na to mali Šikulovci v Hamrštíle nečakanú návštevu. Páni zo Štátnej bezpečnosti Vincovi vytkli stretávanie sa so zločincami. Opakovane ho vypočúvali aj v konfidentských bytoch a domov sa vracal dobitý. Jedného dňa, keď cestoval za dcérkami Veronikou a Agátou k starkej do Bernolákova, ho ktosi chcel vyhodiť z vlaku. Začal mať strach. Začiatkom sedemdesiatych rokov napísal román Majstri. Pracoval už ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, a tak ho tešilo, že rukopis dáva do rúk priateľom. Okolo románu sa však začala veľká diskusia. Šikula v ňom podal výrazne odlišný pohľad na druhú svetovú vojnu a Slovenské národné povstanie, než bol doposiaľ preferovaný. Nevyzdvihoval v ňom žiadne hrdinstvo. Jedným kritikom sa zdalo, že nedozrel na takú veľkú tému, iným zas, že spoločnosť ešte nedozrela. Šikula to znášal veľmi zle, našťastie ho to neodradilo od písania ďalších častí trilógie Muškát a Vilma. Vtedajší minister kultúry Miroslav Válek mu navrhol, aby vstúpil do komunistickej strany so zámienkou, že ak tak urobí, starší straníci nebudú môcť proti nemu nič robiť. Zarytý dogmatický komunista Daniel Okáli vo svojich článkoch Šikulu ani trochu nešetril a vo vzduchu visel reálny zákaz publikovania. To bolo to posledné, po čom Šikula túžil, svoje knihy písal pre ľudí a chcel, aby boli medzi nimi. Vstúpil teda do komunistickej strany, aby chránil nielen seba, ale i svoju rodinu.

Veselý tatuško

V Slovenskom spisovateľovi sa zoznámil so svojou druhou manželkou Annou, s ktorou mal neskôr syna Miška a dcéru Elenku. Akoby na rozlúčku napísal detskú knihu Vajíčko sliepky liliputánky, v ktorej vystupujú jeho dcéry z predchádzajúceho manželstva Veronka a Agátka. Po prvý raz v tvorbe použil reálne mená svojich detí. S manželkou Ankou bývali síce v Bratislave, veľa času však trávili na Hamrštíle. Vo výchove sa vždy vedel vynájsť. Keď na ňom zostalo varovanie detí a zacítil, že dcérke Elenke smrdí „prdelka", vybehol z domu a zakričal na ženy, čo robili vo vinohradoch, aby mu aspoň niektorá z nich prišla na pomoc. Prišla jedna, za ňou druhá, tretia... Prebalili Elenku a Šikula ich za to odmenil medom. Pretože on nebol hocijaký gazda - mal včely, zaváral, hubárčil a rád vyváral. Najradšej však debatoval. Bolo pravidlom, že od svojich priateľov odchádzal aj niekoľko hodín. Už stál pri dverách oblečený v kabáte a s baretkou v rukách, ale naďalej s nimi diskutoval. Keď rozprava vyvrcholila, samozrejme, s jeho prispením, vyzliekol sa a zdržal sa ďalších pár hodín. Vincent Šikula bol veľkým rozprávačom, čo je zrejmé aj z jeho próz. Rád ich predčítaval manželke a rovnako rád bol, keď mu ich čítala ona alebo deti. Kým vo svojich prvých dielach využíval autobiografické motívy, ku koncu života ich skôr potláčal. Napríklad kniha Anjel Gabriela je napísaná podľa denníka dievčaťa, ktoré znásilnili. Fyzické utrpenie sa tiahlo aj ďalším autorovým písaním o živote grécko-katolíckeho kňaza Gojdiča. Snažil sa čo najviac vžiť do jeho situácie, čo však nepomáhalo už dosť zdravotnými problémami oslabenému organizmu. A tak ako v spisovateľových slovách postupne odchádzala Gojdičova duša, opúšťal aj on svoj svet, svoj Hamrštíl. Vincent Šikula zomrel ako 64­ročný 16. júna 2001.

štvrtok 16. 10. 2008 | Mária Lampertová | FOTO - Peter Procházka a archív rodiny VŠ

Zdroj: https://www.sme.sk/c/4124311/velky-rozpravac-s-dusou-hudobnika.html