Vývoj spisovného jazyka Slovákov v priebehu stáročí

Slovenský jazyk je v ostatnom čase veľmi diskutovanou témou v súvislosti so zákonom o štátnom jazyku. Rodný slovenský jazyk nebol a nie je u mnohých študentov najobľúbenejším predmetom v škole a aj pre značnú časť populácie bez rozdielu vzdelania je stále čiastočne vzdialenou oblasťou.

Ak sa vrátime do obdobia začiatkov ČSR, aj vtedy sa diskutovalo o slovenskom jazyku z hľadiska jeho používania v úradnom styku, či už v písomnom alebo rečovom prejave.

Povinné kurzy

Úradníci boli povinní navštevovať kurzy slovenského jazyka a podrobiť sa skúškam. Tí, ktorí nesplnili kritériá, mohli kurz ešte raz opakovať. Ak ale neboli ohodnotení prvým klasifikačným stupňom, ďalšie opakovanie neprichádzalo do úvahy. Neúspešné skúšky mali dopad na služobné zaradenie, najčastejšie u úradníkov, ktorí vystavovali verejné listiny, doklady na matrikách, katastrálnych, pasových a im podobných úradoch, na súdoch. Tam sa najčastejšie vyskytovali chyby v spisovnej slovenčine. Bola vtedy z dnešného pohľadu archaická, o čom svedčí vtedajšia tlač, ale podľa platných pravidiel pravopisu.

Práve súčasné debaty o jazykovom zákone na najrozličnejších úrovniach nás privádzajú k zamysleniu sa nad tým, kedy vznikol kultivovaný slovenský jazyk a ako sa vyvíjal v priebehu dejín.

Odkedy sa formoval jazyk Slovákov

Kultivovaný jazyk Slovákov sa formoval od 10. storočia, keď sa začala vyvíjať slovenská národnosť. Vo Veľkomoravskej ríši vznikal spisovný a kultivovaný jazyk veľkomoravskej národnosti - staroslovienčina. Bola svojím spôsobom macedónskym nárečím. Na Veľkej Morave, ku ktorej patrilo aj jadro dnešného Slovenska, sa toto nárečie vyvíjalo na spisovný jazyk veľkomoravskej národnosti.

Veľkomoravské tradície po vzniku uhorského štátu zanikli a Slovania sa v ňom vyvíjali ako slovenská národnosť. V období 10. - 12. storočia sa domáci jazyk v nadnárečovom styku používal veľmi obmedzene v cirkevnej praxi v kázňach, pri krstoch, spovedi. V 13. storočí nastalo nové obdobie, čo bolo po vzniku šľachtickej stolice. V stoličnej správe aj na súdoch bola úradným jazykom latinčina, v komunikácii so zemanmi sa používala slovenčina. Na začiatku 13. storočia po nemeckej kolonizácii prenikalo postupne do správy aj staré slovenské obyvateľstvo a toto prinieslo do rokovaní mestskej správy slovenčinu.

Nadnárečný rokovací jazyk

Slovenčina sa stala už v 14. storočí nadnárečovým rokovacím jazykom. Bolo to v období, keď sa na Slovensku šírili aj prvé česky písané pamiatky so slovakizmami. Čeština sa stala spisovným jazykom Slovákov v 15. storočí.

Ako argument tým, ktorí tvrdia, že žiadne úradné rokovania ani listiny neboli v slovenčine (či češtine), aká sa v 13. - 14. storočí používala, sú vyhlášky, vydávané mestom v troch  jazykoch - ako druhý jazyk bola slovenčina. Mestská kniha z rokov 1393 - 1405 potvrdzuje tiež, že v stredovekých Košiciach bola slovenčina druhým hovorovým jazykom obyvateľov a dorozumievacím jazykom kupcov bola nemčina. V slovenčine, čiže v reči, akou sa vtedy hovorilo, boli napísané aj testamenty mešťanov i kupcov. Kniha prísah z obdobia vlády Márie Terézie (i po nej) obsahuje slovenské prísahy pre členov rady a najvyšších úradníkov. V roku 1536 nastal prelom aj v jazykovom vývoji násilnou maďarizáciou.

V 16. storočí sa rozvinula náboženská reformácia a tá zaviedla do bohoslužobnej reči namiesto latinčiny domáci jazyk. Na Slovensku sa rozšírilo používanie češtiny a tá sa ďalej slovakizovala. Vytvorila sa osobitná forma kultivovaného jazyka, tzv. kultivovaná slovenčina. Jej staršia podoba vznikla na západnom Slovensku. Západoslovenčinu používali v administratívno-právnych písomných dokladoch, v slovesnom umením mestskej a zemskej inteligencie a v inej rukopisnej literatúre. Po rekatolizácii v 17. storočí začali katolíci používať kultivovanú západoslovenčinu v náboženských spisoch.

Kodifikácia spisovnej slovenčiny

V polovici 18. storočia sa pokúsili kamaldulskí mnísi v Kamaldulskom slovníku v preklade celej biblie a v iných spisoch kodifikovať túto západoslovenčinu.

Pokus J. I. Bajzu o kodifikáciu spisovného jazyka nebol úspešný. Podarilo sa to až Antonovi Bernolákovi, ale evanjelici ďalej používali spisovnú češtinu, ktorá sa ustálila vydaním Kralickej biblie (1579 - 93). Táto podoba jazyka spisovnej češtiny sa volá bibličtina. Bernolákova kodifikácia trvala do polovice 19. stor., kedy sa zaviedla Hattalova kodifikácia spisovnej slovenčiny a Štúrova bez historických tendencií zavŕšila najdôležitejšiu etapu pri formovaní spisovného jazyka Slovákov ako novodobého národa.

Hattalova kodifikácia je upravenou kodifikáciou Štúrovou, založenou na historických princípoch. Prijal ju celý národ, hoci v úradoch a školách platila do konca Bachovho absolutizmu (1859) staroslovienčina. Nové obdobie vo vývine spisovnej slovenčiny nastalo založením Matice slovenskej (1863).

Zdroj: štvrtok 17. 9. 2009 | Soňa Makarová

https://korzar.sme.sk/c/5020488/vyvoj-spisovneho-jazyka-slovakov-v-priebehu-staroci.html