Vzdelávanie dievčat v 19. storočí - II.

Vývoj dievčenského vzdelávania na Slovensku

Než dospelo ženské vzdelávanie k dosiahnutiu univerzitnej úrovne na prelome 19. a 20. storočia, bolo potrebné, aby celá spoločnosť a zvlášť jej ženská časť zmenila vnímanie významu edukácie dievčat. Bol to dlhodobý proces a dialo sa tak prakticky počas celej druhej polovice 19. storočia, resp. od 40. rokov. Počiatočné impulzy patria u nás štúrovcom. Presadzovali politické a jazykové požiadavky pre národ/ľud a stali sa hlavnými iniciátormi zriaďovania škôl s vyučovacím jazykom slovenským. Staršie práce z dejín školstva a pedagogiky na Slovensku interpretovali články Hurbana a Štúra ako snahu o vyššie vzdelávanie. Rozhodne však v zámeroch štúrovcov nešlo o vyššie vzdelávanie ľudu a žien už vôbec nie. Usilovali sa o rozšírenie poznatkov získaných v elementárnych školách. Séria článkov Ľudovíta Štúra v Slovenských národných novinách v roku 1846 nastolila otázku potreby vzdelávania pospolitého ľudu, nielen detí, ale i dospelých.  Malo sa tak diať v nedeľných školách, pod vedením „cirkevných učiteľov, farárov, kazateľov a školských učiteľov, ktorí sú vodcovia duchovní svojho ľudu.“²¹ Spolu s nedeľnými školami sa mali z darov a zbierok zakladať knižnice. Myšlienku nedeľných škôl rozvíjal paralelne Jozef Miloslav Hurban, ten ju však spájal s činnosťou spolkov miernosti. Publikoval o nich články, vydal brožúru, korešpondoval s potenciálnymi zakladateľmi nedeľných škôl pri iných farnostiach. Obidvaja sa stále vyjadrovali o pospolitom ľude, takže ak im staršia literatúra pripisovala autorstvo hlasov, volajúcich špeciálne po vyššom vzdelaní žien, bolo to skôr želanie neskorších štúrovcológov a nedá sa doložiť v pôvodných textoch. Spochybňujem aj dovolávanie sa vyššieho vzdelania, keďže samotní Štúr a Hurban nazvali cieľovú skupinu, pre ktorú sa mali nedeľné školy organizovať, pospolitým ľudom, a ten bol z veľkej časti negramotný či pologramotný. Obsah prednášok v nedeľnej škole, ktorú založil Hurban v Hlbokom, dokazuje, že celý projekt sledoval viac potreby nacionalizmu ako edukácie.²²

Štúrove články z roku 1846 otvorili diskusiu a až v nej zaznelo volanie po „národných ústavoch pre výchovu dievčat“. Zaznel aj ženský hlas od pani farárky Johany Lehotskej, ktorá zareagovala článkom o potrebe prepojiť aktivity „národných mužov a žien“, pretože „pri vykonávaní veľkých národných diel povinné sú ženy pomáhať mužovi.“²³  Štúrovská generácia manželiek, dcér a sestier sa skutočne postavila k svojim mužom a snažila sa plniť úlohy, ktoré od nej vyžadovalo národné hnutie. Zdôrazňovalo sa, že nestačí, aby bola žena len manželka, matka, hospodárka, ktorá  prispieva peňažne, šitím, zaopatrením mládencov počas ich štúdia, že na verejnosti nemá len sprevádzať a reprezentovať muža, prípadne vystúpiť na národnom podujatí ako herečka, recitátorka či speváčka, ale má aj tvoriť v národnom jazyku, písať do novín. Aby to bola schopná, musí mať vzdelanie. Pri absencii štátnych škôl pre dievčatá ho mala získať v cirkevných a nedeľných školách, čo vyžadovalo jej dobrovoľnú aktivitu. Národné hnutie si dalo za cieľ, okrem iného, otvárať  nedeľné školy podľa vzoru anglických filantropických ustanovizní. Spolu so školami sa predpokladalo zakladanie čitateľských spolkov, budovanie knižníc s knihami v slovenčine, a akoby spojenou nádobou tohto predpokladu bol očakávaný rozvoj literatúry v spisovnom jazyku.²⁴

Spolok, ktorý pôvodne fungoval ako nedeľná škola, založila v Liptovskom Sv. Mikuláši Marína Hodžová. Vystúpila s ambíciou nielen získať vzdelanie, ale ho aj organizovať pre iné dievčatá. Pôsobila v meste, kde bol jej otec Michal Miloslav Hodža poprednou osobnosťou cirkevného a národného života, vďaka čomu mohla svoje aktivity „zaodieť“ pod ochranný plášť jeho autority. V roku 1860 tu založila Spolok žien. Na jeho stretnutiach sa čítali slovenské knihy a prednášalo sa o slovenských dejinách. V rokoch 1862-1864 viedla Slovenskú dievčenskú besedu, kultúrno-vzdelávací a národnouvedomovací spolok, ktorý prekročil rámec nedeľnej školy. Beseda fungovala tri roky a asi 30 dievčat prevažne z remeselníckych rodín sa stretávalo dva razy do týždňa po 3 hodiny. Čítali slovenské knihy a časopisy, recitovali a viedli kurzy ručných prác. Od roku 1867 fungoval v meste Dobrodej – Spolok evanjelických žien v Liptovskom Sv. Mikuláši. Pracoval ako „dievčenská trieda, akoby oddelenie meštianskej školy“.  Zo spolkových peňazí budoval knižnicu a financoval učiteľku ručných prác, ktorá musela prejsť prísnym konkurzom. „Nešlo len o zručnosť, ale aj o duchovnú kvalitu“, pretože učiteľka bola povinná s dievčatami „rozprávať medzi prácou nemecky“, čím sa napĺňal ideál spolku a tým bolo „spolčovanie pečlivých Márt a zbožných Márií“.²⁵  Podobný charakter dievčenského vzdelávacieho krúžku ako mikulášska Beseda mala aj Beseda kláštorských Sloveniek v Kláštore pod Znievom, spolok Lýra a Ženský spevácky spolok v Dolnom Kubíne na Orave, spolok Vesna v Liptovskom Trnovci a Ženská beseda v Martine.²⁶

Na generáciu slovenských žien, ktoré ešte samé nemali adekvátne vzdelanie, ale intuitívne sa postavili k mužom v boji za práva svojho národa, upozorňovali neskorší autori projektov dievčenských škôl, zakladatelia a  funkcionári  prvého celoslovenského spolku žien Živeny. Samuel Ormis pripomínal, že história by nemala zabudnúť na „zásluhy žien od roku 1830 až 1850, ktoré v tom letargickom stave slovenskom vychovávali veľkých synov a vznešené dcéry – všetko to kriesiteľov a kriesiteľky národa.“²⁷ Väčšina tejto generácie žien-priekopníčok absolvovala však len štyri roky miestnej elementárnej školy. Z publikovaných spomienok a životopisov slovenských spisovateliek poznáme príklady domáceho vzdelávania dcér v rodinách:  Daniela Maróthyho v Ľuboreči (Šoltésová), Pavla Slančíka v Polichne (Timrava) či u Riznerov v Bzinciach (Podjavorinská).²⁸  Domáce vzdelávanie bola jeho najbežnejšia forma. Dokonca aj Anna Pivková, funkcionárka spolku Živena, ktorý mal v stanovách úlohu dožadovať sa pre ženy „práva na vyššiu, mužskej sa rovnajúcu vzdelanosť“, bola propagátorkou domáceho vzdelávania dievčat. Podľa nej je smer, ktorý „pod ženskou vzdelanosťou chápe francúzštinu, klavírovanie a vyšívanie“, nesprávny. Domnieva sa, že matky by nemali viesť dcéry k tomu, aby sa len „hrali na dámy“.  Zároveň konštatuje, že vzdelávanie „slabého pohlavia“ sprevádza „reťaz ťažkých predsudkov a skazonosný náhľad, že sa isté práce pre ženu nehodia“.²⁹ 

S proklamovaným cieľom prekonávania predsudkov sa Živena snažila založiť dievčenskú školu. Pôvodne mal spolok ambíciu zriadiť vzdelávací ústav. Po likvidácii slovenských gymnázií bolo zrejmé, že ani projekt slovenskej školy stredoškolského typu pre dievčatá nedostane odobrenie od uhorských úradov. Preto sa pokúšal aspoň o školy gazdinského typu, dievčenské vychovávacie ústavy a ústavy pre zamestnanie žien z chudobných vrstiev. Výbor Živeny v rokoch 1879, 1899 a 1910 opakovane pripravoval a predkladal projekty na zriadenie takýchto škôl. V porovnaní s pôvodným zámerom presadzovať práva žien na vzdelanosť, rovnajúcu sa mužskej, to bol prudký ústup.³⁰ 

Domáca výchova a vzdelávanie dievčat slovenskými matkami mali v našom prostredí aj iné súvislosti. Väčšina súkromných ústavov pre dievčatá viedla vyučovanie v nemčine alebo maďarčine. V publicistike i literatúre sa dosť často spochybňovala nielen úroveň vzdelania, akú poskytovali, ale aj dodržiavanie morálky. Paralelne s apelovaním na skvalitnenie domácej výchovy dievčat sa v časopise Orol objavila aj poviedka z pera Daniela Bacháta „Svoj k svojmu“. Na príbehu schudobnelej slovenskej zemianky, ktorá poslala svoju dcéru do ústavu pre mladé panské dievčatá, opísal autor pomery, aké v mestskom ústave pre „nóbl dámy“ panovali. Hovorilo sa iba nemecky alebo maďarsky, hoci zo 60 chovaníc boli viaceré zo slovenských oblastí. Slovenčinu označila správkyňa ústavu za jazyk „hávede“. Dcéra sa sťažovala matke, že sa v ústave narúša poriadok a morálka dievčat, ale matka ju tam napriek tomu nechala, pretože to považovala za vzdelanie primerané jej stavu.³¹ Opis podobného ústavu zanechala Elena Maróthy Šoltésová. Po skončení elementárnej dedinskej školy ju poslali do Lučenca tiež len do obecnej, ale čisto maďarskej kalvínskej školy, aby nadobudla zbehlosť v maďarčine a po polroku do nemeckého ústavu Viedenčanky, slečny Žanety Friedlovej. V ústave okrem správkyne pôsobili dvaja učitelia. Učenie spočívalo v čítaní nemeckých kníh, ktoré slečna vyberala zo svojej knižnice, viac-menej náhodne, z „počtovedy“, zemepisu Uhorska a z hodín kreslenia, kde donekonečna opakovali výlučne motívy kvetov. Predpokladalo sa, že túto zručnosť využije žena na dekoratívne dozdobenie listov, pri vyšívaní, navštívenkách a pod.³²  Chovanky súkromných výchovných ústavov sa hlavne zdokonalili v nemčine alebo maďarčine. Takéto školy síce komunita slovenských národovcov označovala za inštitúcie zapojené do odnárodňovacieho procesu svojej inteligencie, ale na druhej strane znalosť nemčiny a maďarčiny u dievčat zvyšovala ich šance uspieť na sobášnom trhu. Ústavy ďalej ponúkali hodiny francúzštiny, náboženstva a mravouky, kreslenia, hudby, spevu, tanca a okrajovo aj histórie a cirkevných dejín a zemepisu. Dievčatá získali v prvom rade vedomosti na prezentovanie sa pri spoločenskej konverzácii. V 60. rokoch 19. storočia boli na území dnešného Slovenska populárne súkromné ústavy Márie Braunsteinovej v Nitre, slečny Fábryovej v Rimavskej Sobote (rok tu absolvovala napr. Terézia Medvecká-Vansová) a súkromná škola Karola Orfanidesa v Banskej Bystrici, známa svojou výbornou klavírnou prípravou (absolvovali ju napríklad Terézia Medvecká-Vansová, Elena Paulíny-Tóthová- Štefanovičová).

 Bachátom opísaný fiktívny dievčenský ústav aj osobná skúsenosť spisovateľky  ilustrujú pomerne frekventovaný jav – istú frivolnosť pripisovanú atmosfére súkromných ústavov. Opakom bolo zdôrazňovanie bigotnosti, skostnatenosti a istej formy kláštornej atmosféry, v tom nepríjemnom význame toho slova, v katolíckych ústavoch. V dobovej literatúre a korešpondencii sa všeobecne hodnotilo evanjelické školstvo ako pokrokovejšie a katolícke ako bigotnejšie. Učitelia katolíckych výchovných a vzdelávacích ústavov boli popisovaní ako málo prívetiví, nevytvárajúci podnetné prostredie, vyžadujúci najmä disciplínu a poslušnosť chovaniek, často sa im podsúvali protiprotestantské animozity. Margita Paulíny-Tóthová spomínala v životopise, ako postúpila do školy mníšok rádu vincentiek v Žiline, kde sa  vyučovalo už zväčša po maďarsky. Ako evanjelička trpela v tejto katolíckej škole bigotnosťou učiteliek a spolužiačok, ktoré ju nazývali „kacírkou“ a snažili sa prevrátiť ju na „samospasiteľnú“ vieru. Naopak, dievčenskú evanjelickú školu, ktorú navštevovala vo vestfálskom Hildene, opísala ako príjemné a družné prostredie, spomínala na spoločné návštevy koncertov, divadla, výstav a prázdninové pobyty v Anglicku a Škótsku v rodinách spolužiačok.³³

Z hľadiska hodnotenia významu vzdelania pre život opisuje literatúra najmä  prípady dievčat z evanjelických rodín. V evanjelickom intelektuálnom prostredí sa  vzdelanie považovalo za hodnotu. Vzhľadom na charakter  tejto komunity, ktorú tvorili najmä kňazi, učitelia, podnikatelia, našlo vzdelanie dcér uplatnenie v rodinných podnikoch a firmách. V katolíckom prostredí nemám zatiaľ doklady o akcentovaní vzdelania ako prínosu pre život a osud ženy. Katolícka tlač nespochybňovala význam osvety vo všeobecnosti, ani nekritizovala vzdelanie ako súhrn poznania. Skôr vyslovovala nesúhlas so vzdelaním ako produktom a prejavom moderného životného štýlu, ktorý v celoeurópskom kontexte hodnotila katolícka cirkev ako smerujúci k životu bez Boha a náboženstva. Katolícke periodiká mnohokrát nabádali rodičov, aby zvážili, či moderným vzdelaním naozaj poskytujú svojim dcéram správnu cestu a skutočné hodnoty. Časopis Cyrill a Method s podtitulom Katolický časopis pro Církev a školu publikoval veľa článkov, varujúcich kresťanských rodičov pred zhubným vplyvom modernej, falošnej vzdelanosti, ktorá sa zakladá hlavne na „pohŕdaní kňazmi, potupovaní všetkého cirkevného a čítaní kníh s Voltair-ovskými úštipkami a posmeškami vecí náboženských.“³⁴ V cirkevnom časopise Kresťan z roku 1900 sa opakoval motív delenia žien na ženy „pre dom“ a ženy „pre svet“, čo sa dialo podľa „prírodopisu ľudu ženského.“ Za domácke ženy označil hlavne dobré kresťanky, hospodárky, kuchárky. Posledné boli najvyššie hodnotené – ako ženy, ktoré sú „sorta vôbec vítaná všetkými manželmi“.³⁵ Do žien pre svet zahrnul autor „umelkyne, spisovateľky, učené panny, spolkové dámy, ženy obchodu a spoločnosť milujúce panny, ktoré organizujú spoločenský život. Mladí ľudia ich obdivujú, ale sedliak by takú ´hajsulu´ nechcel.“ ³⁶   Ani v jednej skupine sa nepočítalo so vzdelaním dievčat. S úlohami, ktoré vyplynú z ich životného prostredia a údelu, sa vraj vyrovnajú vďaka naučeným zručnostiam alebo talentu od Boha. Dokonca i pri učených pannách autor nehodnotil um, ale zameral sa na to, že ich „posmešne volajú blaumštrumpf“, v domácnosti a vo svojom vzhľade sú nedbanlivé a nešikovné. Cyklus článkov dopĺňa reprodukcia obrazu Dvoch sestier. Jedna z nich – evidentne zúfalá a sklamaná – predstavuje ženu, ktorá zostala vo svete klamlivom a teraz hľadá útechu u sestry rehoľnej, ktorá „nalezla lásku a pokoj v kláštore“. V katolíckom prostredí sa striktne vymedzovalo „určenie“ čiže rola ženy ako zbožnej kresťanky, poslušnej manželky a matky starostlivo vychovávajúcej svoje deti, prípadne angažujúcej sa v charite, pre ktorú vzdelanie prináša viac škody ako úžitku. 

Aj u slovenských katolíkov však bola snaha reorganizovať školy pre dievčatá a zriadiť dievčenskú školu, ktorá by presadzovala výučbu v konfesionálnom katolíckom duchu a v slovenskom jazyku. Na prelome 50. a 60. rokov sa o to usiloval z postu biskupa Štefan Moyses v Banskej Bystrici. Usiloval sa povzniesť úroveň centra novozriadenej diecézy pritiahnutím inteligencie. Pokúšal sa o zriadenie katolíckeho gymnázia pre chlapcov a spolu s týmto projektom, ktorý sa úspešne realizoval, sa snažil aj o strednú školu pre dievčatá. Malo ísť o vychovávateľský  ústav, ktorý by spájal náboženskú výchovu s výchovou v národnom duchu, čím by sa líšil od klasických kláštorných škôl. Napriek zbierkam, oferám a autorite biskupa sa školu nepodarilo otvoriť. V tom čase ešte mestá neboli viazané zákonom zriaďovať školy pre dievčatá a po prijatí národnostného zákona z roku 1868 zasa prekážala slovenčina ako vyučovací jazyk. V Bystrici sa nakoniec podarilo otvoriť kláštornú dievčenskú ľudovú školu, teda nie strednú, o akú usiloval biskup. Táto na začiatku 70. rokov splynula s mestskou školou pre dievčatá.³⁷

Na kláštornú atmosféru narazila Marína Hodžová v nemeckom prostredí v ústave na výchovu diakonistiek v Neuendettelsau. Svoj pobyt v tomto protestantskom zariadení spájala s ambíciou osvojiť si nové pedagogické metódy, ktoré plánovala zaviesť i na Slovensku. Skúsenosti z nemeckého ústavu nakoniec neuplatnila, pretože si predstavovala školu pre dievčatá vedenú v kresťanskom, ale zároveň aj  národnom duchu. Tieto dva aspekty výučby dávala do rovnováhy. Svoj projekt spojila s Maticou slovenskou. Plánovala intenzívnu výučbu 6-8 hodín denne v slovenčine v priestoroch Matice. Budova Matice, v tom čase vo výstavbe, nemohla slúžiť takémuto účelu, preto s desiatimi žiačkami pracovala v prenajatých priestoroch. Medzi žiačkami boli i staršie dcéry Viliama Paulíny-Tótha, čo dodávalo celému podniku punc prestíže.

S Martinom ako strediskom národného života spojila snahu o vytvorenie slovenskej školy pre dievčatá aj Ľudmila Kuorková. Vzdelávala sa samoštúdiom a školský dozorca jej umožnil zložiť skúšky na preparandii v Kláštore pod Znievom. Patrí tak k prvým kvalifikovaným učiteľkám na Slovensku. Kuorková sa sústredila na praktické predmety. Zriadila školu pletenia a ručných prác (1862). Školy ručných prác a  kurzy pre krajčírky boli populárne. V sledovanom období bola profesia krajčírky považovaná za dôstojnú, čestnú a dostupnú živnosť. Zároveň to bola najrýchlejšia a najpraktickejšia možnosť, ako sa stať nezávislou. Ľudmila Kuorková po krátkej existencii školy s vyslovene praktickým zameraním založila a viedla  v Martine súkromnú trojtriednu dievčenskú školu (1866-1872). Vo veľkej, menšej a najmenšej triede sa kládol dôraz na katechizmus, čítanie písma svätého, nemeckú a slovenskú gramatiku a pravopis, počty a krasopis. „Žiačky najmenšej triedy učia sa čítať, písať, myslieť, modliť. Vieru obecnú kresťanskú, niečo z biblických príbehov, počiatky rátania, rečňovanky a rozprávky,“ napísala v Prehľade náukových predmetov.³⁸  Za päť rokov odchovala škola asi 60 dievčat. Kuorková korešpondovala s Marínou Hodžovou a ich výmena názorov je zaujímavým dokladom dobových predstáv o cieľoch vzdelávania dievčat.³⁹ Po nútenom odchode z Martina roku 1872 pôsobila na dedinských školách v Turci. Ľudmila Kuorková túžila po tom, aby ženy boli  vďaka  vzdelaniu sebestačné. Jej samej sa to nepodarilo. Žila s finančnou podporou svojich mužských príbuzných alebo v ich domácnostiach.⁴⁰ Marína Hodžová sa časom vydala a sústredila sa na rodinný život. Neskôr organizovala v Trnave a Bratislave ženské spolky-besedy skôr čitateľského než vzdelávacieho charakteru. Tieto si nekládli za cieľ dosiahnutie kvalifikácie, s ktorou by bolo možné zamestnať sa a požadovať mzdu. 

S obdobím krátkej existencie slovenských gymnázií v rokoch 1863-1875 je spätý projekt vzdelávania dievčat v slovenčine nielen na úrovni gazdinskej školy, školy ručných prác a čítania kníh, ale aj školy gymnaziálneho typu. Otcom projektu “Cirkevnonárodného dievčenského vychovávacieho ústavu“ pre 10 až 14-ročné dievčatá bol Samuel Ormis, profesor na chlapčenskom gymnáziu vo Veľkej Revúcej. Tu sa projekt realizoval ako súkromná škola v rokoch 1870-1874. Počítal s trojročnou výučbou. Školu viedli „učbári“ z chlapčenského gymnázia a „boli by ten ústav i ďalej vďačne viedli, keby sa zo strany obecenstva väčšia zaujatosť bola ukázala.“⁴¹ Napriek tomu, že škola vznikla v jednom zo stredísk národného života, získala len šesť žiačok, preto ďalšie ročníky neotvorila.⁴² Vo vývoji dievčenského školstva spočíva význam revúckej dievčenskej školy v tom, že počítala nielen s výchovou pre potreby  domácnosti, ale jej cieľom bolo pripraviť ženy na povolania vyžadujúce si odbornú prípravu – práce na pošte, v elementárnych a vyšších školách, v kanceláriách (krasopis) či ako pomocný zdravotnícky personál. Rozvrh bol zostavený tak, aby sa striedali hodiny ručných prác a náučných predmetov, pričom denne mali žiačky absolvovať šesť vyučovacích hodín. Počas ručných prác dievčatá konverzovali doobeda v maďarčine a popoludní v nemeckom jazyku, takže jazykom sa venovala najväčšia pozornosť.

Zákrok vlády voči matičným gymnáziám zlikvidoval aj ďalší projekt dievčenského ústavu, ktorý vypracoval Ľudovít Reuss a predložil ho mestu Revúca. Počítal s tým, že zriaďovateľom bude mesto, škola bude verejná, nadkonfesionálna, slovenská a bude pokračovaním existujúcej „školy Ormisovej“. Organizátori dokonca argumentovali vládnym nariadením z roku 1874, ktoré prikazovalo väčším mestám zriaďovať vyššie školy pre dievčatá. Mala charakter vyššej pokračovacej školy. K predmetom, ktoré oba revúcke projekty presadzovali – „náboženstvo, slovenčina, maďarčina, nemčina, počtoveda, zemepis, živočíchopis, physika a liečba, krasopis a kreslenie, spev, ručné práce“ – sa v posledných ročníkoch pridávala francúzština, klavír a latinčina. Projekty vznikali od začiatku so zameraním pre dievčatá, tak aby získané vzdelanie mohli uplatniť pri „hľadaní si výživnosti“ čiže zamestnania. Ormis očakával, že čoskoro nastanú zmeny v oblasti pracovných miest a dievčatá treba pripraviť pre túto dobu. Zmeny, podľa neho „čo dnes zajtra do života vstúpia“, a potom budeme mať nielen „učiteľkyne, ale i poštárky, telegrafistky, lekárky atď. ženské“. Vyučovanie latinčiny, ktoré si  záujemkyne mohli doplatiť, zdôvodňoval argumentom, aby potom, keď bude dievčatám zákonom umožnené štúdium na univerzitách, mohli študovať odbor lekárstvo.³⁴  Popri obligátnych predmetoch sa ako nepovinné (za špeciálny doplatok) ponúkali hodiny francúzštiny a  klavíra. Z toho vidno, že vzdelanie dievčat sa predsa len nedokázalo vymaniť z toľko kritizovanej šablóny – francúzsky jazyk, fortepiano a ručné práce.

„Údel“ ženy a vzdelanie

Lipnutie na starých predstavách súviselo aj s vnímaním údelu ženy. Samuel Ormis, ktorý sa angažoval pri projekte revúckej dievčenskej školy, tvrdil, že „žena je presebná, muž pre iných pracujúci“. Ormisove názory zodpovedajú dobovej predstave o „presebnej“ žene ako pracujúcej pre seba, pre domácnosť, rodinu, pre svoje najbližšie okolie. Naopak, aktivity muža sa koncentrovali mimo dom a rodinu, do verejnej sféry. Ormis vo svojej úvahe pokračoval ďalej a rozdelil pôsobenie žien a mužov vo výchove detí. Podľa neho má pri dievčatách prevahu cit, pri chlapcoch myseľ. „Pri výchove dôležitejšie je účinkovanie matky, pri výučbe otcovo.“ Sledujúc  úvahy o „určení ženy“, o jej poslaní v spoločnosti, z pera mužov, do konca 19. storočia stále dominovala predstava, že žena má byť „vo všetkých slušných veciach poddaná mužovi, jakosto manželovi, ale mimo manželskej, materinskej a hospodárskej úlohy“, ktoré sa prejavujú v súkromnej  sfére, má ešte jednu úlohu a tou je „vrelé rodoľubstvo“.⁴⁴ Nemožno však tvrdiť, že vnímanie „určenia“ ženy, limitované rodinou a domácnosťou, bolo len mužskou záležitosťou. Na zhromaždení Živeny roku 1913 mala Ľudmila Podjavorinská  prednášku, v ktorej obhajovala miesto žien na najužšom teritóriu domácich prác a modernú ženu označila za zvrhlú, zlú, nemravnú a sebeckú, pretože ju takou robí vzdelanie. Podľa nej je ideálna žena tá, ktorá miluje, trpí, kolísa, chystá chutné pokrmy. Pripúšťala však, že sú i „veľké učené ženy“, ktoré si zachovali ženskosť, napr. madam Curie, ale tá popri vede aj doma prala, šila a varila.⁴⁵

Od ideálnej ženy národnej komunity sa okrem vlastností, cenených už v predchádzajúcich obdobiach, požaduje teraz aj vzdelanie. Až do prelomu storočí sa však stále uvažuje v rovine rodiny. V rodine otcovej prebieha vzdelanie dievčat a v rodine manželovej sa má využiť. Rodina-domácnosť bola označená za hradbu  národného života a žena za „veliteľku týchto9 hradieb“.⁴⁶  Edukácia motivovaná ekonomicky stále absentovala. A ak sa o nej uvažovalo, tak len v prípade žien,  ktoré sa nevydali a z rôznych dôvodov nemali šancu vydať sa. Takže na jednej strane malo byť nepísanou povinnosťou otca rodiny zabezpečiť deťom, a teda aj dcéram, vzdelanie, na druhej strane zostávalo u väčšiny žien nevyužité z profesionálneho hľadiska. Až generácia žien a dievčat, ktorá študovala na začiatku 20. storočia, alebo si dopĺňala vzdelanie po prevrate, si mohla vyberať odbornú špecializáciu a nájsť vďaka nej aj profesionálne uplatnenie.

Poznámky

²¹ Išlo o články „Ľud náš obecný. Jeho vyučovanie“, „Terajšie ľudu vyučovanie“ a „Nedeľné školy“. Citované podľa AMBRUŠ Jozef: Ľudovít Štúr. Dielo I. Bratislava : Slovenský Tatran, 2003, s. 354-367. 

²² HURBAN, Jozef Miloslav: Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních. V B. Bystrici, 1846. Prednášky  mali ukázať „ľudu lepšiu budúcnosť našu, veľký život ľudu nášho a národa nášho, veľké určenie Slovákov v Slovanstve, Slovanstva v človečenstve, vzbudiť chtivosť a túhu po lepšom, vyššom živote.“ WINKLER, Tomáš: Jozef Miloslav Hurban. Život zvoniaci činom. Život a dielo v dokumentoch. Martin : Osveta, 1987, s. 55.

²³ Slovenské národné noviny, 1, 1846, č. 83.

²⁴  Z. N.: Jaké predmety sa majú v nedelnej škole prednášať. Priateľ školy a literatúry, 1, 1859, 19, s. 154.

²⁵  „Dobrodej“ Spolok evanj. Žien v Lipt. Sv. Mikuláši. Sedemdesiat rokov v službe pánovej 1867-1937. Lipt. Sv. Mikuláš : Dobrodej, 1937,  s. 2.

²⁶  Prehľad vzdelávacích spolkov uvádza KAČÍREK, Ľuboš: Vnímanie emancipácie žien v  slovenskej spoločnosti v 60. a 70. rokoch 19. storočia. In: DARULOVÁ, J. – KOŠTIALOVÁ, K.: Sféry ženy, s. 391-401.

²⁷ ORMIS, Samuel: Domáca ženská výchova. Živena. Národní almanach, 1, 1872, s. 170.

²⁸ KODAJOVÁ, Daniela: Vzdelávanie dievčat – možnosti a limity uplatnenia. In: ČADKOVÁ, Kateřina – LENDEROVÁ, Milena – STRÁNIKOVÁ, Jana (Eds.): Dějiny žen aneb Evropská žena od středověku do 20. století v zajetí historiografie. Pardubice : 2006 (v tlači); KODAJOVÁ, Daniela: Vzdelávanie dievčat v rodinách slovenských národovcov. In: Histórie žien, Aspekt 2006 (v tlači).

²⁹  PIVKOVÁ, Anna: Živena. O domácej výchove ženského pohlavia. Orol, 1, 1870, s. 192-195.

³⁰  ŠOLTÉSOVÁ, Elena Maróthy: Nepovolená škola. Dennica, 2, 1899, 12, s. 196-197. Opakované pokusy výboru Živeny o získanie zriaďovacieho povolenia na dievčenskú školu spracoval  PÁSTOR, Zoltán: Živena a jej školstvo. In: SEDLÁKOVÁ, Viera (Ed.): Zborník z osláv 125. výročia Živeny spolku slovenských žien. Martin : Živena, 1995, s. 129-136.

³¹ BACHÁT, Daniel: Svoj k svojmu. Orol, 3, 1872, s. 107.

³² ŠOLTÉSOVÁ, Elena Maróthy: Sedemdesiat rokov života (Úryvky z vlastného  životopisu. In: Výbor zo spisov Martin : Matica Slovenská, 1936, s. 30, 31, 35, 36.

³³ PAULÍNY-TÓTHOVÁ, Margita: Môj životopis. Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice Martin (ďalej SNK-ALU), sign. 2 K 12 , 17 strán. Tu citované strany 4  a 5.

³⁴  Vzdělanost se zvláštním ohledem na ženské pohlaví. Cyrill a Method, 2, 1853, 18,  s. 138.

³⁵ Z prírodopisu ľudu ženského, dva hlavné odseky. Kresťan, 7, 1900, 11, s. 7-8.

³⁶ Kresťan, 7, 1900, 10, s. 8.

³⁷  KLIMAN, Andrej: Náš nezabudnuteľný Dr. Štefan Moyses. Banská Bystrica : 1969, s. 49., FRANKOVÁ, Libuša: Účasť Štefana Moysesa na vývoji školstva v Banskej Bystrici. Literárnomuzejný letopis, 29, 1999, s. 187; KUKA, Pavol: Moyses a slovenské školstvo. In: Štefan Moyses 1869-1969. Zborník z vedeckej konferencie. Martin : Matica slovenská, 1971, s. 110.

³⁸  Prehľad náukových predmetov, v ktorých žiačky súkromnej školy dievčenskej počnúc od 12 Nov. 1866 až do 31 Juliusa 1867 vyučované boli. SNK-ALU, Martin, sign. 15 E 2.

³⁹  Listy Maríny Hodžovej Ľudmile Kuorkovej  SNK-ALU, Martin, sign. 15 A 8. V listoch písaných počas prvých dní v Nemecku nahovára Kuorkovú, aby sa aj ona pokúsila dostať sa do Neuendettelsau. V ďalších listoch už nadšenie chýba. „Jedným slovom oni tu chcú kresťanstvo – ale o žiadnej národnosti ani vedieť ani počuť [...] u mňa to ide  spolu, jedno z druhého vyplývajúc a ináč nemôžem, nechcem nikdy! Lebo to je zásada národa môjho celého, a tak večne aj zásada moja!“

⁴⁰ NIŽŇANSKÁ, Mária: Pohnutý život Ľudmily Kuorkovej. Historická revue, 8, 8, s. 22-23; ĎURANOVÁ, Ľudmila – ŠUORKOVÁ, Anna – TÁBORECKÁ, Alena (Eds.): Lexikón slovenských žien. Martin : Matica slovenská, 2003, s. 138-139.

⁴¹ ŠKULTÉTY, August Horislav: Pamäti slov. Ev. a. v. gymnasia a s ním spojeného učiteľského semeniska vo Veľkej Revúci. Ružomberok : 1889, s. 181.

⁴² Autentická spomienka na revúcku dievčenskú školu v publikácii: ORMIS, Ján V. (Ed.): Marína Ormisová spomína. Martin : Osveta, 1979, s. 74-75. Odborný rozbor a hodnotenie školy v MALIAK, Jozef: Domácnosť a škola, 1913, 8-10; GALLO, Ján: Revúcke gymnázium (1862-1874). Bratislava : Obzor, 1969, s. 70-73.

⁴³ ORMIS, Samuel: Vychovávací ústav dievčenský vo Veľkej Revúci. Obzor, 9, 1871, 3, s. 24 a s. 32. Informácia o otvorení školy a o skladbe predmetov bola uverejnená v niekoľkých slovenských novinách, napr.: Oznámenie. Rozvrh predmetov pre Dievčenský vychovávateľský ústav vo Veľkej Revúcej. I-ročný beh, pre dievčatá 9-,  alebo 10-ročné. Slovenské noviny, 4, 1871, č. 8 a 9.

⁴⁴ HEČKO, Pavel: Určenie ženy. Živena. Národní Almanach, 1, 1872, s. 131, 167.

⁴⁵ PODJAVORINSKÁ, Ľudmila: Drobnosti o ženách. Národné noviny, 15. 3. 1913 a 22. 3. 1913.

⁴⁶ JANOŠKA, Juraj: O povolaní slovenských žien. Dom a škola, 1, 1885, 1-2, s. 10-15 a 33-37, citácia s. 13.

Girl´s Education in Slovakia during 19^th Century

Abstract

The study surveys the society of Slovakia during second half of 19^th century, respective how it perceived the need of girl´s education and development of the school system on the state, confessional and private levels. For the majority of women, the school attendance ended with accomplishment of the elementary school. The higher education was the issue of the self-study and the family. The education was not aimed on the independent realization of the women in the society in any profession. It was concentrated more on artistic abilities, eventually languages skills and the hand crafts dominated.

The study mentions the sample projects of various schools, their aims and the list of subjects. Despite the emphasize on womes´s education by national movement, there was not created the range of jobs where they could to apply their education. After marriage most of them stayed in the household and helped in family businesses. The paid job was done mostly by women who did not marry for various reasons.

The realization of the women with the higher education was limited. The professional realization in the paid professions, which required the higher education, was available only for women, who studied or updated their education in the beginning of 20^th century.

Zdroj: https://www.saske.sk/cas/archiv/4-2006/Kodajova.html