Vzdelávanie dievčat v 19. storočí - I.

Kde sa vzdelávali dievčatá

Minulosť nebola priaznivo naklonená vzdelávaniu ženského pokolenia, to bolo výsadou mužov, lebo žena mala iné poslanie nič jej nebránilo vzdelávať sa súkromne v domácom prostredí, čo bolo úlohou vychovávateliek a učiteľov, ktorí nadobudli vzdelanie v oficiálnych školách. Mnohí z nich sa stávali šíriteľmi vzdelania aj zakladaním súkromných ústavov a u nás aj s vyučovacím jazykom slovenským.

Súkromný ústav pre vzdelávanie slovenských dievčat vznikol v Revúcej v roku 1870. Založili ho Samuel Ormis, A. H. Škultéty, Ľ. Greiner, J. Fakla, A. Tóth a správcom školy bol J. Botto, všetko známe osobnosti slovenského kultúrneho života.

Tento ústav v trojročnom štúdiu poskytoval všeobecné vzdelanie v národnom duchu a praktické zručnosti pre vedenie domácnosti a výchovu detí dievčatám od 9 do 13 rokov (v prvom ročníku pre 9-10 ročné, v druhom pre 10-12 ročné, v treťom pre 13 ročné a staršie).

Ústav mal oficiálny názov "Ormisov dievčenský ústav" podľa Samuela Ormisa, rodáka z Revúcej (1824 - 1875), pedagóga a ľudovýchovného pracovníka. Po praxi vychovávateľa, profesora na bansko-štiavnickom gymnáziu a gymnáziu v Rožňave a Revúcej založil v revúcej okrem tejto školy pre dievčatá Potravný spolok, Meštiansky čítací spolok, Vzdelávací spolok remeselníckych tovarišov, Vzájomnú pomocnicu.

Samuel Ormis vychádzal z diela J. A. Komenského, Kollára a štúrovcov, riešil otázky zásad pri klasifikácii a translokácii žiakov, vyučovania klasických jazykov, dievčenskej výchovy a učiteľskej prípravy. Vypracoval návrh na zriadenie tzv. jednotnej školy (mala spojiť gymnáziá, reálku, učiteľský ústav, hospodársku, vojenské a dievčenskú strednú školu a žiadal, aby sa študenti gymnázií oboznámili so všetkými slovanskými jazykmi. telesná výchova sa mala v jeho návrhu prispôsobiť veku a pohlaviu, u dospelých zamestnaniu a mali sa v nej uplatniť telesné, mravné a estetické prvky. Aj tento ústav, tak ako iné slovenské školy postihol rovnaký osud - zrušili ho.

Zdroj:

https://korzar.sme.sk/c/4501538/kde-sa-vzdelavali-dievcata.html

Ormisov dievčenský ústav v Revúcej

Každý kultúrny človek vie, čo znamenala Revúca pre slovenský národný a kultúrny život v 19. storočí. Najmä v období pôsobenia patronátneho slovenského gymnázia (1862 - 1874), na ktorom študovali alebo učili významní predstavitelia slovenskej kultúry - Ormis Zoch, Kukučín, Banšell, Škultéty a iní. (Patronátne gymnázium bola slovenská stredná cirkevná škola bez podpory štátu. Patronát mal na starosti materiálne zabezpečenie školy a v styku s cirkvou alebo štátnou vrchnosťou bol právnickou osobou a predsedom patronátov boli významné osobnosti.)

Pri revúckom gymnáziu bolo aj tzv. učiteľské semenisko (učiteľský ústav), v ktorom sa vyučovalo tiež po slovensky.

Menej je už známe, že v Revúcej vznikol v roku 1870 Ormisov dievčenský ústav. Bol to súkromný ústav pre vzdelávanie slovenských dievčat a jeho zakladateľmi boli S. Ormis, A. H. Škultéty, Ľ. Greiner, J. Fakla, A. Tóth, správca J. Botto. Dievčatám od 9. do 13. rokov (v 1. ročníku pre 9 - 10 ročné, v 2. ročníku pre 10 - 12 ročné a v 3. ročníku pre 13 ročné a staršie) poskytoval v trojročnom štúdiu všeobecné vzdelanie v národnom duchu, praktické zručnosti pre vedenie domácnosti a výchovu detí. Autorom myšlienky založenia ústavu bol Samuel Ormis (1824 - 187!5) pedagóg a ľudovýchovný pracovník. Vypracoval návrh na zriadenie tzv. jednotnej školy, ktorá mala spojiť gymnázium, reálku, učiteľský ústav, hospodársku, vojenskú a dievčenskú strednú školu. V Revúcej , kde sa narodil a žil až do smrti, okrem ústavu pre dievčatá založil Potravný spolok, Meštiansky čítací spolok, Vzdelávací spolok remeselníckych tovarišov. Vzájomnú pomocnicu. Bol autorom učebnice zemepisu, prírodopisu, šlabikára, Slovenského pozorníka a Výchovovedy pre seminaristov a rodičov.

Foto: Archív

V Košiciach vznikla Vyššia dievčenská škola v roku 1891, ktorá bola pokračovaním meštianky a úrovňou výuky sa približovala gymnáziu

Zdroj:

https://korzar.sme.sk/c/4539363/ormisov-dievcensky-ustav-v-revucej.html

Vyššie vzdelávanie dievčat na Slovensku v 19. storočí

Daniela Kodajová, histkoda@savba.sk

Bádateľský záujem o problematiku tzv. ženských tém, genézu ženského hnutia, rodových štúdií, feministických teórií a praxe sme v stredoeurópskom priestore zaznamenali v 90. rokoch minulého storočia. Spoločenskovedné disciplíny – historiografia, literárna veda, etnografia a sociológia vtedy síce akceptovali ženskú problematiku, ale v odbornej produkcii našli priestor skôr osudy predstaviteliek alebo prvolezkýň niektorej vedeckej disciplíny a osobnosti národných dejín a kultúry. Do výskumných projektov akademických a univerzitných kolektívov sa genderová problematika dostala s miernym oneskorením. Navyše s pozoruhodne opatrným používaním odborných termínov a spochybňovaním aplikovateľnosti niektorých feministických teórií v našich historických i súčasných podmienkach.¹ Slovenská historiografia reagovala podobne. Výskum neobchádzal ženské hnutie, ale pristupoval k nemu selektívne – ako k  súčasti slovenského národného hnutia. Z aspektu potrieb a genézy národného hnutia sa hodnotil vývoj ženského časopisectva, spolkovej činnosti a zástoja žien, stojacich verne pri svojich mužoch-národovcoch. Preto neprekvapuje, že „iný“ pohľad na slovenské ženy priniesli práce zahraničných autoriek, hoci čerpali z tých istých prameňov – časopisov Dennica a Živena, z prác a korešpondencie slovenských spisovateliek, ktoré boli v našej odbornej spisbe mnohokrát citované.²

Vo výskume gender studies, gender history, rodových štúdií pôsobila inšpiratívne česká historiografia, ktorá sa popasovala aj s otázkami terminologickými a  metodologickými a s hľadaním adekvátnej aplikovateľnosti zahraničných, najmä anglo-amerických a francúzskych téz o ženskom spolčovaní, emancipačnom hnutí a feminizme v stredoeurópskom priestore.³  Akcentovala prepojenosť ženského hnutia s nacionalizmom národov usilujúcich o svoju národnú a štátnu emancipáciu v habsburskej monarchii. Novšia literatúra hodnotí „český feminizmus ako hnutie, ktoré nikdy nezaznamenalo snahu žien ΄byť ako muži΄, neohrozovalo mužov a nechcelo sa nad nich vyvyšovať – naopak jeho hlavnými princípmi bol koncept rešpektu a spolupráce. V tomto duchu sa rozvíjalo emancipačné hnutie českých žien, ktoré podporovali muži rovnakých názorov.“⁴

Podstatnú a neoddeliteľnú súčasť úvah o ženskej otázke vždy tvoril boj o vzdelávanie dievčat/žien, o prístup k nemu, o jeho obsah a následné uplatnenie. Na úrovni elementárneho školstva sa vzdelanie pre dievčatá presadilo zákonnou cestou na konci 18. storočia, zavedením povinnej školskej dochádzky. O vzdelanie dievčat na úrovni stredoškolského, vyššieho stupňa sa doslova zvádzal boj medzi filantropmi, zákonodarcami, cirkvou, verejnou mienkou a dobovými predsudkami počas celého 19. storočia. Schopnosť živiť sa intelektuálnymi zručnosťami bola u žien stále spochybňovaná.⁵  Tým sa vlastne udržiavali pri živote predsudky o nezmyselnosti investovať do vzdelávania dievčat.  V posledných rokoch česká historiografia spracovala genézu boja o ženské vzdelávanie v českej spoločnosti 19. storočia v mnohých prípadových štúdiách o známych spisovateľkách, podnikateľkách, maliarkach.⁶ Táto téma je už spracovaná aj monograficky.⁷

V slovenskej historiografii máme niekoľko monografií o vývoji školstva a pedagogiky v 19. storočí,⁸  štúdie o jednotlivých školských inštitúciách a portréty slovenských učiteľov. Tieto práce takmer výlučne mapujú predovšetkým boj o slovenskú školu, t.j. školu so slovenčinou ako jazykom výučby v podmienkach Uhorska profilujúceho sa ako štát, ktorý marginalizoval existenciu iných národov ako maďarského. A tak sú tieto práce akousi kronikou postupujúcej maďarizácie a jej prvoradého prejavu, t. j. likvidácie nemaďarského školstva. Slovenský nacionalizmus druhej polovice 19. storočia, ktorý povýšil boj o národný jazyk a národnú školu na posvätný boj, poznačil ešte aj práce vznikajúce o storočie neskôr a vtlačil im obranársky charakter. Obhajovali predovšetkým právo na slovenské školstvo,  bez rozboru učebných plánov, úrovne učebníc a bez nezaujatého výskumu  škôl, ktoré zriaďoval a financoval štát. Samostatnú kapitolu tvorili štúdie a monografie o troch slovenských gymnáziách matičného obdobia, ktoré si takúto obranársku tendenciu, až na niekoľko výnimiek,⁹ stále udržiavajú.¹⁰ V týchto prácach informácie o vývoji vzdelávania dievčat úplne chýbajú, alebo mu je venovaných iba niekoľko viet. V súvislosti s našou témou sa  v roku 2003 objavila monografia so sľubným názvom „Vzdelávanie žien na Slovensku. Spoločenské bariéry a stimuly v historickom priereze“ z pera Anny Tokárovej. Napriek rozsahu a názvu  práce téma nebola vyčerpaná. Je sympatické, že sa autorka pokúsila o „kontexty feministické a metodologické východiská“, ale darilo sa jej to len pri kompilácii zahraničnej literatúry, mapujúcej dejiny žien od bosoriek cez sufražetky až po moderné feministky. Teoretická literatúra je bez náväznosti na ostatný text. V kapitolách o vývoji vzdelávania dievčat na Slovensku, čo je hlavný titul jej práce, však nešla ďalej než po chronologické zoradenie a citovanie staršej literatúry.¹¹ Preto považujem tému vzdelávania žien na Slovensku za doteraz nespracovanú.

Formy vzdelávania dievčat a uhorská legislatíva

Dlhé obdobie 19. storočia dominovalo vzdelávanie dievčat v rámci rodín, cirkevných rádov a komunít. Absencia štátneho inštitucionalizovaného školstva pre dievčatá spôsobila, že vzniklo veľmi pestré spektrum súkromných vzdelávacích a výchovných ústavov. Zriaďovateľmi ústavov mohli byť súkromné osoby, cirkvi, predstavenstvá miest a obcí. Fragmentárny materiál z tohto obdobia neumožňuje podať všeobecnú charakteristiku vzdelávania dievčat v natoľko rôznorodých  inštitúciách. Z hľadiska množstva archívneho materiálu majú výhodu bádatelia, skúmajúci obdobie, v ktorom dominovalo štátne školstvo. V uhorských podmienkach sa tak stalo po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867. Paralelne s budovaním štátneho školstva všetkých úrovní zriaďoval štát aj kontrolné orgány, ktoré vyžadovali vedenie a archivovanie riadnej agendy.

Zavedením povinnej školskej dochádzky na elementárnej úrovni na konci 18. storočia sa zvýšila skôr gramotnosť ako vzdelanosť. Pojem vyššie vzdelanie v tejto súvislosti znamená vyššie nad rámec elementárneho. Týka sa teda dievčat vo veku od 10 (neskôr 12) po 14-15 rokov. Vyššie vzdelanie získavali v cirkevných a kláštorných školách, v súkromných ústavoch pre dievčatá (ľudovo sa im hovorilo ústavy pre panské dievčatá, čím sa označovala spoločenská  kategória absolventiek) alebo v rodinách. Učiteľ prichádzal do domáceho prostredia síce pravidelne, ale hodina častokrát prebiehala za prítomnosti matky či iných príbuzných, preto mala viac charakter spoločenskej konverzácie než výuky. Domáceho „školovanie“ rozvíjalo viac nadanie ako vzdelanie, pretože príprava sa pod vedením súkromných učiteľov sústreďovala hlavne na formovanie umeleckých schopností a zručností dievčat – literárnych, hudobných, výtvarných. Učiteľmi boli často nedoštudovaní študenti alebo čerství absolventi stredných škol a univerzít, bez patričnej pedagogickej praxe. Domáceho učiteľa pozývali aj na obed a iné spoločenské akcie, ktoré rodina poriadala, alebo ktorých sa zúčastňovala. Takže jeho prítomnosť mala v rodine aj iné ciele ako vzdelávanie dcér, a to predovšetkým sprostredkovanie kontaktov mladých ľudí, sledujúc potenciálne sobášne stratégie.

Všeobecný rozhľad, získaný samoštúdiom v otcovej či manželovej knižnici, bol viac „ozdobou“ domu, rodiny, otca, resp. manžela, než konkrétnej dievčiny. V podmienkach neexistujúceho trhu práce pre ženy sa vzdelávanie dievčat neriadilo praktickými potrebami budúceho samostatného uplatnenia v spoločnosti. Na túto skutočnosť upozorňovali neskôr propagátori myšlienky dievčenského vzdelávania, keď tvrdili, že dovtedy sa dievčatá nevychovávali ani pre život ani pre praktické domáce práce, ale „len preto, aby sa skveli“. Učili sa konverzovať v cudzích jazykoch a základy hudby, ale „o pre život potrebných veciach ani chýru.“¹² Takýto nepraktický produkt však nebol len výsledkom súkromných škôl. Cirkevným školám sa vyčítalo, že vedome zanedbávali „vzdelávanie ženského pohlavia, obmedzivše sa na náuku v čítaní, ale naučiť dievča písať, to už pokladala stará škola za vec zbytočnú.“¹³ Panoval totiž názor, že žene stačí vedieť čítať, lebo s písomnosťami aj tak nepríde do styku bez mužskej prítomnosti, resp. bude ich v jej mene vybavovať „zodpovedná osoba“, t. j. otec, manžel, prípadne poručník.

Pri sledovaní škôl pre dievčatá tvoria dôležité medzníky z hľadiska vývoja legislatívy opatrenia z druhej polovice 19. storočia. Patrí k nim uhorský školský zákon č. 38 z roku 1868, ktorý nariaďoval povinnú školskú dochádzku pre deti vo veku od 6 do 12 rokov, zjednotil  základné školstvo v krajine a postavil ho na vyššiu úroveň.¹⁴  Elementárne školy navštevovali chlapci a dievčatá spoločne. Štátne vyššie školy nemali koedukačný charakter, a tak zostali pre dievčatá zatiaľ nedostupné. Zákon z roku 1868 umožňoval mestám zakladať meštianky pre dievčatá. Pretože sa tak nedialo podľa očakávania ministerstva kultu a osvety, vydalo dodatok k zákonu z roku 1874, ktorý  priamo nariaďoval väčším mestám zriaďovať školy tohto typu. Prvá štátna vyššia dievčenská škola v Uhorsku (6-triedna) vznikla v Budapešti v roku 1875. Jej  obdoba vznikala postupne aj v mestách na Slovensku: v Trenčíne (1877), v Levoči (1879), v Banskej Bystrici a v Bratislave (1883) a v Košiciach (1892).¹⁵

 Popri  vzdelávaní v rodinách fungovali školy určené pre dievčatá z vyšších kruhov pri ženských rádoch, súkromné dievčenské školy a ústavy. Roku 1867 bolo v celom Uhorsku 86 súkromných vyšších dievčenských škol, z toho na území žúp dnešného Slovenska 13: v Bratislave osem, Trnave dve, Zvolene jedna, v Košiciach dve. Vyučovalo sa v maďarčine a nemčine a školy mali rôznu úroveň.¹⁶

S rozvojom školstva súviselo i budovanie siete učiteľských ústavov a prípraviek, tzv. preparandií. Roku 1872 existovalo v Uhorsku 61 učiteľských ústavov, z toho 2 v župách na území dnešného Slovenska, v Bratislave a Košiciach. Do prevratu vznikli ďalšie vo viacerých mestách. Špeciálne na prípravu učiteliek dievčenských škôl boli zamerané Rímskokatolícky ženský učiteľský ústav v Nitre, Ženský učiteľský ústav v Prešove a Ženský učiteľský ústav uršulínskeho rádu v Trnave. Vyučovací jazyk bol maďarský a cieľom bola popri odbornosti aj celková príprava budúcich učiteľov zameraná na výchovu v maďarskom duchu.¹⁷

Štatistiky, ktoré dlhodobo sledovali návštevnosť elementárnych škôl, vykazovali v 50.-60. rokoch 19. storočia dochádzku u chlapcov 56 % a dievčat 44 % v celouhorskom meradle. Rovnaký zdroj uvádzal údaje pre dnešné slovenské územie od školského roku 1869/1870. Na základe oficiálnych vládnych štatistík uverejňovaných v Magyar statistikai évkönyv ich pravidelne uverejňovala redakcia  časopisu Dom a škola. Vyplýva z nich, že v 70. rokoch bola dochádzka do školy vo veku 6-12 rokov u chlapcov 75 % a u dievčat asi 70 %.¹⁸

Legislatívne úsilie uhorských vlád ukazuje v 60. rokoch, že prijímali opatrenia na rozširovanie počtu a druhov štátnych škôl všeobecne, a teda aj pre dievčatá. Najprv formou zakladania čiste dievčenských škôl, od 90. rokov zriaďovaním štátnych koedukovaných stredných škôl. Uhorský štát sledoval záujmy vlastnej školskej politiky, najmä dosiahnutie jazykovej homogenizácie obyvateľstva. Nemaďarské národnosti ťažko niesli rast maďarských škôl, kde sa s maďarčinou presadzovala aj výchova v maďarskom duchu. V kruhoch slovenských národovcov sa vnímal zákaz alebo obmedzovanie používania slovenského jazyka, rušenie škôl  a následné „odnárodňovanie inteligencie“ ako ohrozovanie samotnej existencie národa. Vytrvalo znevažovali úroveň štátneho školstva v Uhorsku, tvrdiac, že jeho produktom sú polovzdelanci donútení k pasívnemu memorovaniu v maďarskom jazyku, ktorému Nemaďari nerozumejú.¹⁹ Paradoxne, slovenský nacionalizmus v duchu princípov národnej špecifickosti a zachovania národného charakteru „vyháňal“ chlapcov zo štátnych škôl. Avšak pre dievčatá to bola práve sféra štátneho školstva, ktorá nielen na úrovni elementárneho, ale od 90. rokov aj vyššieho školstva vytvorila jednotný systém, bez rodovej diferenciácie. Na tento systém stredného školstva nadväzovalo otvorenie univerzít pre ženy koncom 90. rokov. Až vtedy sa začal budovať trh práce ženských profesií, postavený na profesionalizácii.²⁰

Pokračovanie tu:

Poznámky

¹  WÖHRER, Veronika: Feministický výskum a rodové štúdiá na Slovensku – Pohľad z Viedne. Aspekt,  2003-2004, 1, s. 192-194.

²  RUDINSKY, Norma Leigh: Incipient Feminists: Women Writers in the Slovak National Revival. Ohio 1991; WEBER, Nora: Gender and Class as Components of a National Efforts in Slovakia from 1848 until 1900. Historické štúdie, 36, 1995, s. 69-35; WEBER, Nora: Feminism, Patriarchy, Nationalism and Women in Fin-de-Siècle Slovakia. National Papers, 25, 1997, 1, s. 35-65; WÖHRER Veronika: The Tradition of Literature Within Slovak Women´s Organizations and Gender Studies. In: BOTIKOVÁ, Marta – HERZÁNOVÁ, Ľubica (Eds.): Nové perspektívy v sociálnych vedách a historická antropológia. Bratislava : Katedra etnológie a kultúrnej antropológie FF UK, 2003, s.150-163.

 ³ LENDEROVÁ, Milena: Trochu teorie na úvod. In: Tá istá: K hříchu i k modlitbě. Žena v minulém století. Praha : Mladá fronta, 1999, s. 5-10.

 ⁴ MALÍNSKÁ, Jana: Do politiky prý ženy nesmí – proč? Vzdělávání a postavení žen v české společnosti v 19. a na počátku 20. století. Praha : Libri, 2005, s. 12.

 ⁵ LENDEROVÁ, M.: K hříchu i k modlitbě, s. 66.

⁶ BRABENCOVÁ, Jana:  Ženská otázka a česká společnost v průběhu 19. a na počátku 20. století: vývoj vyššího dívčího vzdělání. Studie k sociálním dějinám, 4, 1999, s. 169-192; MACHAČOVÁ, Jana: Vzdělání a výchova dívek v měšťanské rodině v první polovině 19. století. Slezský sborník, 96, 1998, s. 250-263; LENDEROVÁ, Milena: Dívčí vzdělání v Čechách 19. století. In: BLÁHOVÁ, Kateřina – PETRBOK, Václav (Eds.): Vzdělání a osvěta v české kultuře 19. století. Praha : ÚČL AV ČR, 2004, s. 375-384.

 ⁷ BAHENSKÁ, Marie: Počátky emancipace žen v Čechách. Dívčí vzdělávání a ženské spolky v Praze v 19. století. Praha : Libri, 2005; MALÍNSKÁ, J.: c. d..

 ⁸ ČEČETKA, Juraj – VAJCÍK, Peter: Dejiny školstva a pedagogiky na Slovensku do I. svetovej vojny. Bratislava 1958;  MÁTEJ, Jozef a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : SPN, 1976; BILČÍK, Jozef: Vývoj školstva na Slovensku do roku 1960 a spracovanie písomností škôl. Slovenský archív, 8, 1973, 1, s. 26-56; 2, s. 36-76; 9, 1974, 1, s. 115-156; 10, 1975, 1, s. 58-101.

 ⁹ ŽBIRKOVÁ, Viera: Slovenské stredoškolské vzdelávanie v 2. polovici 19. storočia. Literárnomuzejný letopis, 28, 1998, s. 92-117. Štúdia prináša zoznam lokalít, v ktorých boli zriadené stredné školy, štátne, verejné a cirkevné, štátne a neštátne gymnáziá, venuje sa rozboru učebných plánov, obsahuje štatistické údaje o počtoch žiakov a učiteľov, ich platoch, o učebniciach a predmetoch výučby, o majetkovej situácii slovenských gymnázií.  

¹⁰  ČEČETKA, Juraj: Slovenské evanjelické patronátne gymnázium v Turčianskom svätom Martine, Martin : 1939; MÁTEJ, Jozef: 100 rokov slovenského gymnázia v Martine. Bratislava : Obzor, 1967; GALLO, Ján: Revúcke gymnázium 1862-1874. Bratislava : Obzor, 1969;  ŠTILLA, Miloš: Znievske gymnázium 1869-1969. Banská Bystrica : 1969; Tri slovenské gymnáziá. Literárnomuzejný letopis, 28, 1998, s. 79-61.

¹¹ V monografii Anny Tokárovej sa vývoju školstva na Slovensku počas tzv. dlhého 19. storočia venuje jedna kapitola z piatich (s. 83-112). Druhá kapitola sa zaoberá vývojom v rokoch 1918-2000. Ak bola práca zamýšľaná ako vysokoškolská učebnica, oceňujem súhrn zahraničnej aj slovenskej literatúry. Ak bola koncipovaná ako vedecká monografia, potom obsah nenaplnil názov práce.

¹²  PIETOR, Ambro: Vzdelávanie žien. Orol, 1, 1870, 10, s. 327.

¹³ MALIAK, Jozef: Nové položenie – nové úlohy. Dennica, 5, 1902, 8, s. 163.

¹⁴ SCHUBERT, Jozef: Školstvo, výchova a pedagogika na Slovensku v rokoch 1867-1918. In: MÁTEJ, J.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky, s. 282.

¹⁵ POTEMRA, Michal: Školstvo na Slovensku v rokoch 1901-1918. Bibliografický prehľad. Košice : Štátna vedecká knižnica, 1990, s. 510.

¹⁶ Tamtiež.

¹⁷  MICHALIČKA, Vladimír – VANĚKOVÁ, Daniela – ZACHAROVÁ, Eva: Dejiny najstarších učiteľských ústavov na Slovensku – výskyt školských pamiatok. Pamiatky a múzeá, 2002, 3, s. 3-7; 4, s. 3-7.

¹⁸  Dom a škola, 2, 1886, 2-3, s. 91-92.

¹⁹ ŠKULTÉTY, Jozef: Maďarská vzdelanosť a maďarské školy. Slovenské pohľady, 10, 1890, s. 556.

²⁰ Sprístupnenie jednotlivých odborov univerzitného štúdia  pre ženy uvádza  spolu s vývojom zodpovedajúcich paragrafov rodinného, manželského a volebného práva v Uhorsku štúdia DUDEKOVÁ, Gabriela:  Právne postavenie ženy v 19. storočí. Hranice a limity. In: DARULOVÁ, Jolana – KOŠTIALOVÁ, Katarína (Eds.): Sféry ženy. Sociológia, etnológia, história. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela a Sociologický ústav Akadémie vied Českej republiky, 2004, s. 377-390.

Zdroj: https://www.saske.sk/cas/archiv/4-2006/Kodajova.html