Wilhelm Richard Wagner zomrel

13. februára 1883 v Benátkach zomrel Wilhelm Richard Wagner, nemecký hudobný skladateľ a reformátor opery. Narodil sa 22. mája 1813 v Lipsku.

Wagner patrí medzi najvplyvnejších skladateľov v dejinách hudby a predovšetkým najvýznamnejších reformátorov opery. Svoje názory na opernú tvorbu prezentoval postupne vo svojich esejách. Medzi najdôležitejšie aspekty, ktoré priniesol do nazerania na operný žáner, patrí predstava "úplneho umeleckého diela" (Gesamtkunstwerk), '"nekonečnej melódie" a princíp leitmoivu.

Gesamtkunstwerk a hudobná dráma

Termín Gesamtkunstwerk ("úplné umelecké dielo") použil Wagner po prvykrát vo svojej eseji Umenia a revolúcia (Die Kunst und die Revolution) vydanej v roku 1849. Termín vyjadruje predstavu umeleckého diela ako syntézy všetkých druhov umení – múzických (hudba, divadlo, tanec), výtvarných umení (maľba, sochárstvo, architektúra – to znamená stvárnenie scény) a literatúry. V roku 1849 taktiež vydal esej Umelecké dielo budúcnosti (Das Kunstwerk der Zukunft), v ktorom rozvinul tento koncept. Wagner považoval grécke tragédie Aischylosa za najlepšie (hoci stále nedokonalé) príklady úplnej umeleckej syntézy, ale táto syntéza bola podľa neho čoskoro narušená Euripidesom. Veril, že počas ďalšej histórie až do jeho doby sa jednotlivé druhy umení od seba stále viac a viac vzďaľovali, čo malo za následok také „monštrozity“ ako Grand opera, model opery etablovaný v tej dobe vo Francúzsku, Taliansku a ďalších krajinách.

V roku 1851 Wagner dokončil svoju rozsiahlu publikáciu Opera a dráma (Opera und drama), v ktorej detailne popísal jeho ideál spojenia opery a drámy, v ktorých sú jednotlivé umenia podriadené spoločnému cieľu. Túto predstavu tzv. hudobnej drámy sa snažil aplikovať do praxe pri komponovaní cyklu Prsteň Nibelungov (Der Ring des Nibelungen) a neskor pri jeho ďalších operách, označovaných z tohto dôvodu často ako hudobné drámy.

Nekonečná melódia

Predstava "nekonečnej melódie" súvisí s Wagnerovým konceptom hudobnej drámy, či presnejšie drámy hudobno-poetickej. Skladateľ zrušil zaužívanú stavbu opery, založenej na striedaní árií, recitatívov a zborov. Honosné koloratúry musia podľa jeho názoru ustúpiť "nekonečnej melódii", spevnému recitatívu, ktorý je v prísnej závislosti od dramaticko-poetického výrazu. Funkcia zborov sa úzko viaže s dramatickým prúdom, hlas je rovnocenný s nástrojom. Wagner tiež významne reformoval postavenie orchestru v opere, ktorý z úlohy sprievodu prechádza do úlohy hlavného činiteľa výrazu. Orchester, hlavne v jeho neskorších operách, je veľmi početne obsadený, nehrá len hudobný sprievod ale programovú symfonickú hudbu. Wagner rozvinul techniku jednotlivých nástrojov a ich výrazové možnosti pre dosiahnutie skvelých ilustračných efektov. Pre jeho potrebu boli dokonca vyrobené úplne nové typy nástrojov, napríklad Wagnerova tuba.

Opery

•     Die Hochzeit(Svadba)(1832, 226 taktov zachovaných)
•     Die Feen (Víly)(1834, svetová premiéra: 29. jún 1888 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
•     Das Liebesverbot oder die Novize aus Palermo (Zákaz lásky alebo novicka z Palerma) (1834 – 1836, svetová premiéra: 29. marec 1836 Mestské divadlo Magdeburg)
•     Rienzi, der letzte der Tribunen (Rienzi, posledný tribún) (1837 – 1840, svetová premiéra: 20. október 1842 Kráľovské saské dvorné divadlo Dráždany)
•     Der fliegende Holländer (Blúdiaci Holanďan)(1840 – 1841, svetová premiéra: 2. január 1843 Kráľovské saské dvorné divadlo Dráždany. Prepracované 1852 (Zürich) a 1864 (Mníchov))
•     Tannhäuser und der Sängerkrieg auf Wartburg (Tannhäuser a súboj spevákov na Wartburgu)(1842 – 1845, svetová premiéra: 19. október 1845, Kráľovské saské dvorné divadlo Dráždany prvotlač partitúry, tzv. „Dráždanská verzia“), 1861 (Paríž, vo fr. jazyku), 1875 (Viedeň, tzv. „Parížska verzia“)
•     Lohengrin (1845 – 1848, svetová premiéra: 28. august 1850, Veľkovojvodské divadlo Weimar.)

Hudobné drámy

•     Der Ring des Nibelungen (Prsteň Nibelungov ), má štyri časti:
•     Tristan und Isolde (Tristan a Izolda) (1856 – 1859, svetová premiéra: 10. jún 1865 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
•     Die Meistersinger von Nürnberg (Majstri speváci norimberskí)(1845 – 1867, svetová premiéra: 21. jún 1868 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
•     Parsifal (1865 – 1882, svetová premiéra: 26. júl 1882 Festivalové divadlo Bayreuth) – „Posvätná slávnostná hra“

Wagner je dodnes azda najkontroverznejším skladateľom v dejinách hudby, predovšetkým pre jeho nacionalizmus a antisemitizmus. Ten sa prvykrát prejavil v diele Das Judentum in der Musik (Židovstvo v hudbe), ktoré vydal najskôr anonymne a neskor sa k nemu prihlásil. Wagner si v ňom sťažuje na požidovčené umenie a použil tézu, že „Židovstvo samo o sebe je neschopné, ako svojím zovňajškom, svojou rečou, ale predovšetkým svojím spevom, ktorý sa odvažuje nazývať umením“.

Niektorí autori sa domnievajú, že z Bayreuthského spolku Richarda a Cosimy Wagnerových prišiel do nemeckej spoločnosti úplne nový druh biologického rasizmu, ktorý bol ovplyvnený Francúzom Arthurom de Gobineau a ponemčeným Angličanom a zástancom eugeniky Houstonem Stewartem Chamberlainem. Obaja hlásali nadradenosť árijskej rasy nad židovskou. Chamberlain sa v roku 1908 oženil s Wagnerovou dcérou Evou.

Na druhej strane mal Wagner paradoxne medzi Židmi niekoľko priateľov a spolupracovníkov, mj. Karla Tausiga, Josepha Rubinsteina, Angelo Neumanna a slávnu speváčku Lilli Lehmann.

Wagnerov antisemitizmus je dodnes predmetom mnohých štúdií, ktorí ho skúmajú a vykladajú v duchu Wagnerovej doby, spoločenských okolností a filozofického pozadia jeho diela. Jeho hudba bola v 30. a 40. rokoch 20. storočia zneužitá ako súčasť nacistickej propagandy. Adolf Hitler bol Wagnerovým obdivovateľom a videl v jeho operách stelesnenie svojich vízií o nemeckom národe.

Po druhej svetovej vojne bol z tohto dôvodu v Izraeli neoficiálny zákaz uvádzať Wagnerove diela. Každý pokus o ich uvedenie sprevádzali búrlivé ohlasy a protesty. Dobre známy a zdokumentovaný prípad sa udial v roku 2001, kedy dirigent Daniel Barenboim uviedol ako prídavok na záver koncertu na izraelskom festivale skladbu z Wagnerovej opery Tristan a Izolda. Reakcia prevažnej časti publika bola veľmi priaznivá, ale niektorí poslucháči opustili sálu s protestnými výkrikmi.

Zdroj: wikipedia.org