William Blake: Výber z diela
William Blake: Výber z diela
Preklad: Delgrast
William Blake, autor u nás takmer celkom neznámy, písal svoje diela tak, že sa len veľmi ťažko čítajú a ešte ťažšie prekladajú, čo však nič neuberá na ich kráse ktorú môžu nájsť len tí, ktorí sú dostatočne trpezliví pri ich vychutnávaní. Napokon nemohli by sme očakávať od básnika, ktorého názory boli v priamom rozpore a vo vzbure proti vládnucemu spoločenskému zriadeniu, že bude písať svoje myšlienky otvorene (už len pre strach o svoj život); a ani on nemohol čakať že ho docení jeho generácia.
Hoci každé dielo Williama Blakea je hodnotné a nesie myšlienku samu o sebe, skutočný pôžitok a pochopenie jeho práce môžeme dosiahnuť až keď sa oboznámime s celým jeho rozsiahlym dielom spojeným veľkým, mystickým konceptom. Nakoľko som sa zavalil množstvom iných povinností, nemal som čas prekladať celé jeho dielo, ale snáď preklad tých najdôležitejších Blakeových prác (jadrom mojich prekladov sú prorocké knihy v ktorých predpovedal pád monarchií po celom svete a nástup demokracií, od ktorých si sľuboval slobodu) inšpiruje slovenského čitateľa k tomu aby siahol po anglických origináloch.
Ako každý prekladateľ aj ja musím uznať že originál nič nenahradí. Dvojnásobne to platí u Blakea, ktorý svoje básne sám aj ilustroval, a bez týchto ilustrácií je samotný text len polovicou diela. Zvláštnu interpunkciu a slovosled som sa snažil v súlade s originálom zachovať, hoci miestami sťažuje čítanie a pochopenie textu. K prácam kde boli použité pojmy ktoré nemusia byť známe bežnému slovenskému čitateľovi som dopísal poznámky. Prajem príjemné čítanie.
1788
Všetky Náboženstvá Sú Jedno
Hlas jedného plačúceho v Divočine
ARGUMENT
Tak ako skutočná metóda poznania je experiment, tak schopnosť poznania musí byť schopnosť ktorá experimentuje. Touto schopnosťou sa ja zaoberám.
PRINCÍP Prvý
Že Poetický Génius je skutočný Muž a že telo alebo vonkajší tvar Muža je odvodený z Poetického Génia. Podobne tvary všetkých vecí sú odvodené od ich Génia, ktoré sa podľa Prastarých volajú Anjel & Duša & Démon.
PRINCÍP Druhý
Tak ako všetci muži sú si podobní vo vonkajšom tvare, tak (a s rovnakom nekonečnou pestrosťou) všetci sú si podobní v Poetickom Géniovi.
PRINCÍP Tretí
Žiadny muž nedokáže písať alebo vravieť zo svojho srdca, ale musí zamýšľať pravdu. A teda všetky sekty Filozofie sú z Poetického Génia adaptovaného na slabosť každého jednotlivca.
PRINCÍP Štvrtý
Tak ako nikto cestovaním po známych krajoch nemôže nájsť čosi neznáme, tak z už nadobudnutých znalostí Muž nemohol nadobudnúť viac. A preto univerzálny Poetický Génius jestvuje.
PRINCÍP Piaty
Náboženstvá všetkých Národov sú odvodené z odlišného prebratia Poetického Génia každým národom, ktorý sa všade nazýva Duša Proroctva.
PRINCÍP Šiesty
Židovské a Kresťanské Zmluvy sú pôvodnými deriváciami z Poetického Génia. Toto je nevyhnutnosť z upevnenej prirodzenosti telesného vnímania.
PRINCÍP Siedmy
Tak ako všetci ľudia sú si podobní (hoc´ nesmierne rozliční), tak všetky Náboženstvá & všetky podobnosti majú jeden zdroj. Skutočný Muž je ten zdroj, on ktorý je Poetickým Géniom.
1788
Niet Prirodzeného Náboženstva
(a)
Argument. Človek nemá žiadnu predstavu o morálnej vhodnosti okrem tej zo Vzdelania. V prirodzenom stave je len prirodzený orgán podriadený Zmyslu.
I. Človek nemôže prirodzene vnímať inak ako cez svoje prirodzené alebo telesné orgány.
II. Človek svojou rozumovou schopnosťou môže len porovnávať a súdiť to čo už vnímal.
III. Z vnímania prostredníctvom len troch zmyslov alebo troch živlov nikto nemôže vyvodiť štvrtý alebo piaty.
IV. Nikto nemôže mať iné ako prirodzené alebo organické myšlienky ak nemá iné ako organické vnemy.
V. Túžby človeka sú limitované jeho vnemami; nikto nemôže túžiť po tom čo nevnímal.
VI. Túžby & vnemy človeka, nenaučené ničím iným než zmyslovými orgánmi, musia byť limitované predmetmi zmyslu.
(b)
I. Vnemy človeka nie sú obmedzené orgánmi vnímania; vníma viac než zmysel (hoc´ vždy taký naliehavý) môže objaviť.
II. Rozum, alebo ratio všetkého čo poznáme, nie je ten istý ako ten ktorým bude keď budeme vedieť viac.
III. (Toto tvrdenie chýba.)
IV. Spútané sa oškliví svojmu vlastníkovi, tá istá tupá poučka, dokonca aj vesmíru, sa čoskoro stane mlynom s komplikovanými kolesami.
V. Ak by sa mnohí stali rovnakí ako niekoľkí keď sú vlastnení, Viac! Viac! je plač pomýleného ducha; menej ako Všetko neuspokojí Človeka.
VI. Ak by niekto mohol túžiť po tom čoho je neschopný vlastniť, zúfalstvo musí byť jeho večný údel.
VII. Túžba človeka súc nekonečná, vlastníctvo je Nekonečné & on sám je Nekonečný.
Riešenie.
Ak by nebol Poetický alebo Prorocký Charakter Filozofickým & Experimentálnym, čoskoro by bol ratiom všetkých vecí, a stál by pevne, neschopný robiť niečo iné ako opakovať tú istú tupú poučku znova a znova.
Aplikácia
Ten kto vidí Nekonečnosť vo všetkých veciach vidí Boha. Ten kto vidí len Ratio vidí len seba.
A preto Boh sa stáva takým akým my sme, aby sme smeli byť takými akým on je.
Amerika: Proroctvo
PRELÚDIUM
Tienistá dcéra Urthony si zastala pred červeného Orca.
Keď štrnásť sĺnk chabo prešlo ponad jeho temný príbytok;
Jedlo priniesla v železných košíkoch, jeho nápoj v pohároch zo železa;
Korunovaná helmou a temnými vlasmi bezmenná žena stála;
Tulec so svojimi horiacimi šípmi, luk ako noc
Keď mor býva vystrelený z nebies; žiadne iné zbrane ona nepotrebuje:
Nezraniteľná hoc´ nahá, až na oblaky okolo jej bedier,
Ich hrozné záhyby v temnom vzduchu; stála ticho sťa noc;
Lež nikdy nemohol z jej železného jazyka hlas či zvuk vzísť;
Nemý až do toho strašného dňa kedy Orc skúsil jeho prudké objatie.
Temná panna; povedal zarastený mladík, tvoj otec neoblomný sa zhrozil;
Skul moje desaťnásobné okovy kým stále vysoko moja duša vzlieta;
Niekedy orol kričiaci na oblohe, niekedy lev,
Zakrádajúci sa v horách, & niekedy veľryba som bičujúca
Zúriacu bezodnú hlbinu, o chvíľu had stáčajúci
Sa okolo pilierov Urthony, a okolo tvojich temných ramien,
Na kanadských divočinách sa stáčam, mdlá moja duša sa stáča.
Lebo dolu spútaný roztrhávam tieto jaskyne; keď donesieš jedlo
Zavíjam svoju radosť! a moje červené oči sa snažia uzrieť tvoju tvár
Márne! tieto oblaky sa prevaľujú sem a tam, & schovávajú ťa pred mojím zrakom.
Tiché ako zúfajúca láska, a silné ako závisť,
Zarastené ramená trhajú svoje putá, slobodné sú päste hnevu;
Okolo strašných levov zachvátil rýchlo dýchajúc bojujúce lono;
Radovalo sa; odložila nabok svoje oblaky usmiala svoj prvorodený úsmev;
Sťa keď čierny oblak ukáže svoje blesky v tichej hlbine.
Čoskoro uzrela ako strašný chlapec potom spustil svoj panenský plač.
Poznám ťa, našiel som ťa, & nedovolím ti odísť;
Si obraz Boha ktorý zotrváva v temnote Afriky;
A si padlá aby si mi dala život v krajoch temnej smrti.
Na svojich amerických pláňach cítim bojujúce súženia
Odolané koreňmi ktoré zvíjajú svoje zbrane do spodnej hlbiny:
Vidím hada v Kanade, ktorí mi dvorí k jeho láske;
V Mexiku Orla, a Leva v Peru;
Vidím Veľrybu v Južnom mori, odpíjajúcu z mojej duše.
Ó aké rozorvanie údov cítim. Tvoj oheň a môj mráz
Sa miešajú v zavíjajúcich bolestiach, v brázdach za tvojho trhania hromom;
Toto je večná smrť; a toto sú muky dávno predpovedané.
(Neoblomný bard zastal, zahanbený svojou vlastnou piesňou; nahnevane roztočil
Svoju harfu vo výške znejúcu, potom hodil jej žiariaci rám proti
Zrútenému pilieru lesknúcich sa črepín; potichu sa otočil
A blúdil dolu údoliami Kentu v chorých a strašných žalospevoch.)
PROROCTVO
Strážny Princ Albionu pálil vo svojom nočnom stane,
Chmúrne ohne naprieč Atlantickou žiarou k brehom Ameriky:
Párujúc duše mužov vojny, ktorí vstali v tichej noci,
Washington, Franklin, Paine & Warren, Gates, Hancock & Green;
Stretávajúci sa na brehu žiariaceho krvou od Albionského prudkého Princa.
Washington prehovoril; Priatelia Ameriky, pozrite naprieč Atlantickým morom;
Zohnutý luk je zdvihnutý v nebi, & ťažká železná reťaz
Klesá v putách z Albionských štítov naprieč morom aby spútala
Bratov a synov Ameriky, kým naše tváre bledé a žlté;
Hlavy zohnuté, hlasy slabé, oči sklonené, ruky prácou zmorené,
Nohy krvácajúce na horúcich pieskoch, a brázdy biča
Klesajú ku generáciám ktoré v budúcich časoch zabudnú. ----
Mocný hlas ustal; lež hrozný výstrel prehrmel ponad ťažknúce more;
Východný oblak sa roztrhol; na svojich štítoch stál Albionský zúrivý Princ,
V dračom postoji bijúc svojimi šupinami o polnoci povstal,
A zapálil červené meteory okolo Albionského kraja pod ním(.) J
eho hlas, jeho kadere, jeho hrozné plecia, a jeho žiariace oči,
Sa zjavili Američanom nad oblačnou nocou.
Slávnostne sa dvíhajúce Atlantické vlny medzi pochmúrnymi národmi,
Nadúvajúce sa, chrliace zo svojich hlbín červené oblaky a zúriace Ohne!
Albion je chorý. Amerika omdlieva! zúri rast Zenitu.
Sťa ľudská krv rozhadzujúca svoje žili všade okolo mesačného neba
Červené povstali oblaky z Atlantiku v pustých kolesách krvi
A v červených oblakoch povstal Div nad Atlantickým morom;
Silný! nahý! Človek prudkým ohňom horiaci, sťa klin
Železa rozžeravený v peci; jeho hrozné údy boli ohňom
Myriád oblačných terorov, vlajok temných & veží
Obkolesených; teplo ale nie svetlo šlo cez zadymenú atmosféru.
Kráľ Anglicka pozerajúc sa na západ sa chveje pri vízií:
Anjel Albionu si zastal vedľa Kameňa Noci, a uzrel
Teror sťa kométu, alebo ako planétu červenú
Ktorá sa kedysi obklopila blúdiacimi kométami vo svojej sfére.
Potom Mars, ty si bol naše centrum, & tri planéty preleteli okolo
Tvojho karmínového prstenca; tak vždy bolo Slnko rozorvané z tvojej červenej sféry;
Strašidlo vyžarovalo svoju hroznú veľkosť škvrniac celý chrám
Dlhý lúčmi krvi; & potom sa ozval hlas, a zatriasol chrámom.
Ráno prichádza, noc sa rozkladá, stráže opúšťajú svoje dŕžavy;
Hrob je puknutý, korenie rozsypané, tkanivá zložené;
Kosti smrti, pokrývajúca hlina, šľachy zmrštené a vysušené.
Obnovujúci sa otras, inšpirujúci pohyb, dýchajúci! zobúdzajúci!
Skáče sťa spasení zajatci keď ich okovy a mreže sú puknuté;
Nechaj otroka zomieľajúceho v mlyne bežať do poľa:
Nechaj ho pozerať sa hore do nebies a smiať sa v jasnom vzduchu;
Nechaj tú spútanú dušu uzavrieť sa do temnoty a do nariekania,
Ktorej tvár nevidela úsmev po tridsať únavných rokov;
Povstaň a pozri, jeho reťaze sa uvoľnili, dvere jeho žalára sú otvorené.
A nechaj jeho manželku a deti opustiť utláčateľovo pustošenie;
Obzerajú sa po každom kroku & veria že je to sen.
Spievajúc. Slnko opustilo svoju čerň, & našlo si sviežejšie ráno
A krásny Mesiac sa raduje v jasnej a bezoblačnej noci;
Lež Impérium už nie, a teraz Lev & Vlk sa vytratia.
V hromoch zmĺka hlas. Albionský Anjel zúriaci pálil
Pri Kameni Noci; a sťa Večné Levy zavíjajú
Za hladomoru & vojny, odvetil. Nie si ty Orc, ktorý v podobe hada
Stojí pri bráne Enitharmony aby pohltil jej deti;
Blasfemický Démon, Antikrist, nenávidiaci Dôstojnosti;
Milovník divokých rebélií, prekračovateľ Božieho Zákona;
Prečo si prišiel pred oči Anjelov v tejto strašnej podobe?
Hrôza odvetila: Ja som Orc, zvinutý okolo toho prekliateho stromu:
Časy sa skončili; tiene ustupujú aby ranné siete sa zlomili;
Prudká radosť, že Urizen zmenil desať prikázaní,
Ktorý nocou viedol hviezdne vojská cez širokú divočinu:
Ten kamenný zákon som rozdupal na prach: a rozprášil náboženstvo naprieč
Štyrmi vetrami ako roztrhanú knihu, & nikto už nezozbiera listy
Ale budú hniť na púštnych pieskoch, & pohltené budú v bezodných hlbinách;
Aby sa púšte rozkvitli, & hlbiny sa zvraštili do fontán,
A aby obnovili prudkú radosť, a aby pukol kamenitý strop.
Tá bledá nábožná lesť, hľadajúca Panenskosť,
Ju nájde v neviestke, a v hrubo-krytej cti
Nepoškvrnenej hoc´ znásilnenej v jej kolíske noci a rána:
Lebo všetko čo žije je sväté, život má rozkoš v živote;
Pretože duch sladkej rozkoše nemôže byť nikdy poškvrnení.
Ohne zaobalili zemeguľu, ale človek nie je pohltený;
Medzi pažravými ohňami on kráča: jeho nohy sa stávajú podobné mosadzi,
Jeho kolená a stehná striebru, & jeho hruď a hlava zlatu.
Znejte! znejte! moje hlasné trúby vojny & varujte Trinástich Anjelov!
Hlasne zavíja večný Vlk! Večný Lev bičuje svojím chvostom!
Amerika je potemnená; a moji trestajúci Démoni hrození
Sa krčia pred ich jaskyňami hlbokými sťa kože vyschnuté vo vetre.
Nemôžu roztĺcť obilie, ´ni stlmiť tučnotu zeme.
Nemôžu tĺcť žiaľmi, ´ni skrotiť pluh a rýľ.
Nemôžu zamurovať mesto, ´ni vykopať zákop okolo zámku princov.
Nemôžu priviesť roztlčený dub k tomu aby prerástol hory.
Lebo hrozní muži stoja na pobrežiach, & v ich róbach vidím
Deti schovávajúce sa pred bleskami, tam stojí Washington
A Paine a Warren s čelami zdvihnutými na východ
Ale oblaky zastierajú môj starecký zrak. Zjavenie zďaleka!
Znejte! znejte! moje hlasné trúby vojny a varujte Trinástich Anjelov:
Ach zjavenie zďaleka! Ach povstalci čo trhajú prastaré
Nebesá; Večná Vretenica samozhojená, prevaľujúc sa v oblakoch
Ťa vidím v tlstých mračnách a temnote na pobreží Ameriky.
Píšuc v súžení zdeseného pôrodu; červené plamene chocholmi búriacich sa
A oči smrti; neviestkino lono často márne otvorené
Dohora v obrovských kruhoch, teraz sa časy vrátili k tebe,
Pohlcovač svojho rodiča, teraz sa tvoje nedokonalé muky obnovujú.
Znejte! znejte! moje hlasné trúby vojny & varujte mojich trinástich Anjelov!
Ach strašný pôrod! mladé rozlomené! kde sú tvoje nariekajúce ústa?
A kde je materské mlieko? Miesto toho neustále syčiace čeľuste
A schnúce pery padajú s čerstvým hnusom; teraz sa prevaľ v oblakoch,
Tvoja matka sa uložila roztiahnutá na pobreží pod tebou.
Znejte! znejte! moje hlasné trúby vojny & varujte mojich trinástich Anjelov!
Hlasne zavíja večný Vlk: Večný Lev bičuje svojím chvostom!
Nato plakal Anjelov hlas & kým plakal hrozné výstrely
Trúb udreli a hlasite sa rozozneli naprieč Atlantickou hlbinou.
Žiadne trúby neodpovedajú; žiadna odozva poľníc či píšťal,
Tiché ostávajú Kolónie a odmietajú hlasný poplach.
Na tých pustých tienistých horách medzi Amerikou a Albiónskym brehom;
Teraz nedostupných kvôli Atlantickému moru: volali sa hory Atlantídy:
Pretože z ich jasných vrchov môžeš prejsť do Zlatého sveta
Prastarý palác, archetyp mocných Impérií,
Dvíha svoje nesmrteľné útesy, vybudované v lesoch Boha
Aristonom, kráľom krásy pre svoju unesenú nevestu,
tu na ich kúzelných laviciach trinásti Anjeli sedia rušení