Woody Allen: Lepšie to nebude. Nikdy a nikde

Každého zaujíma, či je WOODY ALLEN ako jeho hrdinovia vo filme. Takže: okuliare má. V Cannes pozeral s privretými očami a sťažoval sa na slnko a davy ľudí. Chudé telo sa mu v elegantnej košeli zúfalo strácalo a človek sa neubránil prekvapeniu, že i Allen, modla, starne. Napokon všetky ostatné zistenia sú pozitívne. Tak predovšetkým platí, že srší vtipom. A keď príde reč na filmy (nie jeho), rozžiari sa ako dieťa. Existuje už len jedna ďalšia téma, ktorá má naňho podobne opojný účinok: ženy. Keď o nejakej žene hovorí, že je krásna, hovorí to s naliehavosťou lovca, ktorý si je istý svojím úspechom. Byť ulovená od Allena nemusí byť vôbec zlé.

Woody Allen, vlastným menom Allen Stewart Konigsberg, sa narodil 1. decembra 1935 v New Yorku. Od 60. rokov napísal, režíroval alebo hral v takmer päťdesiatich filmoch. Trikrát získal Oscara: raz ako režisér (Annie Hallová), dvakrát za scenár (Annie Hallová, Hana a jej sestry). Bol trikrát ženatý. Naposledy si v roku 1997 vzal Soon-Yi, adoptívnu dcéru Mie Farrowovej, s ktorou sám roky žil. Allen a Soon-Yi, ktorá je o 35 rokov mladšia, si adoptovali dve deti.

Foto: FESTIVAL DE CANNES

TRAILER nového filmu: youtu.be/atLg2wQQxvU

Svojím posledným filmom Polnoc v Paríži odkazujete: zahoďte romantické predstavy a berte život, aký je. To je teraz váš životný postoj?

Ako človek starne, tak nejako prirodzene k tomu dospeje. Život je krutý, brutálny, tragický a v neposlednom rade veľmi namáhavý. To preto z neho neustále túžime niekam utiecť a je úplne jedno, či sa premiestnime do romantického Paríža, alebo do stredoveku. Čokoľvek bude lepšie než to, čo práve máme, hovoríme si. Lenže lepšie to nebude. Nikdy a nikde. Svet je, aký je.

To neznie práve optimisticky.

Ja len tvrdím, že nostalgia je pasca. Keď človek spomína, má tendenciu vybrať z minulosti len to pekné, idealizovať si ju.

Takže vy by ste sa do minulosti nevrátili?

Predstava New Yorku alebo Paríža dvadsiatych rokov je lákavá, o tom niet pochýb. Krásne šaty, krásne ženy, šampanské, bohéma, džez... Idyla! Lenže len čo zahodíte ružové okuliare a dovolíte mozgu, aby sa zamyslel, uvedomíte si, že zas také úžasné to nebolo. Ženy zomierali pri pôrode, nebolo očkovanie, antibiotiká, šíril sa syfilis a tuberkulóza. Zrazu vám dôjde, koľko vymožeností nám teraz uľahčuje život, od čoho všetkého sme závislí. Takže zaskočiť si k Maximovi so Sarah Bernhardtovou na obed, to áno, ale potom zasa rýchlo späť do doby, ktorá pozná novokaín a klimatizáciu.

Napriek tomu mám pocit, že vo svojich filmoch do inej reality utekáte často a rád. Robíte to i v živote, keď trebárs blúdite mestom?

Že by som na prechádzkach vyslovene sníval, to nie. Ale často sa mi stáva, že keď som na mieste, ktoré poznám, pohltia ma spomienky a okamžite som myšlienkami v minulosti. Hlavou mi beží: tu bol predsa kedysi obchod s hračkami. A to ma vráti do detstva, predstavujem si, ako som sa hral, a najradšej by som si nejakú hračku kúpil a šiel sa hrať znovu. Ale väčšinou sa včas preberiem a dôjde mi, že som skočil na lep nostalgii. A že to moje detstvo zasa taká idyla nebola, ba práve naopak, že to boli v podstate dosť bolestivé časy.

Hrá v tejto vašej schopnosti precitnúť nejakú úlohu fakt, že máte deti?

Len čo sa raz stanete otcom, ste konfrontovaný s úskaliami výchovy a dospievania, čo okrem iného znamená, že neustále riešite problémy svojich detí. To by prebralo hádam i Dona Quijota. S deťmi si uvedomíte, koľko vecí už si nemôžete dovoliť robiť. Že ste dospelý. A že treba žiť v prítomnosti a nie v minulosti, pretože máte zodpovednosť za niekoho ďalšieho. Takže áno, deti ma v tomto vrátili na zem viac než čokoľvek iné.

Veľkú pozornosť vzbudilo obsadenie Carly Bruniovej-Sarkozyovej do úlohy sprievodkyne. Prečo ste si ju vybrali?

Nadchla ma. Pritom to bola náhoda. Asi pred rokom a pol sme boli so ženou na raňajkách u Sarkozyovcov. Nikdy predtým sme ich nestretli, ale bolo to veľmi príjemné. Potom vstúpila do miestnosti ONA a bola taká nádherná, očarujúca a charizmatická, že som ju okamžite zatúžil mať vo filme. Bolo mi jasné, že nemá čas nakrúcať s nami dva, tri mesiace, tak som jej navrhol, že pre ňu napíšem malú nenáročnú úlohu, čisto pre radosť. A ona súhlasila, vraj by to mala aspoň raz za život skúsiť a navyše potom bude môcť povedať vnúčatám, že si zahrala vo filme.

Aká je herečka?

V Polnoci v Paríži mala málo priestoru, ale trúfam si povedať, že by i väčšiu úlohu zvládla s prehľadom. Je veľmi prirodzená a navyše zvyknutá na publikum, takže to dopadlo presne tak, ako som očakával: prišla, zahrala a nesklamala. Bulvár písal, že som s ňou musel urobiť milión záberov, pretože sa nechytala, ale tak to vôbec nebolo, pracoval som s ňou úplne rovnako ako s kýmkoľvek iným. Jeden večer sa prišiel pozrieť i jej manžel a bolo vidieť, aký je na svoju ženu hrdý. Mimochodom, všetky scény, ktoré som pre Carlu napísal, vo filme zostali, nič som nevystrihol.

Nebojovali ste s paparazzami? Prezidentova manželka na pľaci, to musí byť magnet.

Paparazzi sa okolo nás motajú stále, kedykoľvek pracujeme na ulici, sú tam. Som na nich zvyknutý. Zažívali sme to so Scarlett Johanssonovou i s Penelope Cruzovou, rojili sa, i keď bol na pľaci „len“ Owen Wilson. Pri Carle bola výhoda, že sme mali prenajaté Rodinovo múzeum a tam sa nikto nepovolaný nedostal.

Priznali ste, že pri filme Polnoc v Paríži ste mali dlho len názov bez obsahu. To sa vám stáva často?

Často rozhodne nie, obyčajne mám, naopak, príbeh a názov nie. Tentoraz som skutočne nevedel, o čom môj nový film bude, i keď už mal meno. Úprimne, som celkom rád, že to nakoniec dopadlo, ako to dopadlo, mohol som vymyslieť aj strašnú hlúposť. (Smiech)

Čo ste robili, aby ste ten príbeh vymysleli?

To, čo robím už roky a čo zaručene funguje: zavrel som sa doma a premýšľal a premýšľal, až som na to prišiel. Naučili ma to v mladosti. Začínal som totiž písaním televíznych šou. Vysielali sa naživo v sobotu večer, čo znamenalo, že som každý pondelok prišiel do práce a musel niečo napísať. Nešlo čakať, až sa múze uráči doraziť, čiže som musel niečo vyplodiť. Vtedy som zistil, čo znamená termín vysedieť scenár. Vedel som, že kým niečo nenapíšem, nebudem môcť ísť domov, a tak som vyslovene násilím donútil mozog, aby niečo vyprodukoval.

Takže Polnoc v Paríži ste vysedeli?

Presne tak. Povedal som si, že mám pekný názov, a teraz k nemu len musím vymyslieť dej. Trvalo mi to dlho, nie týždne, ale skôr mesiace. Lámal som si hlavu, čo by sa v Paríži o polnoci mohlo diať, ale nič mi nenapadlo. Potom mi hlavou bleskol obraz koča, do ktorého nastúpite a odvezie vás niekam preč, a páčila sa mi predstava, že by to „preč“ bolo do dvadsiatych rokov. No a potom už sa to písalo samo, na Paríž v dvadsiatych rokoch minulého storočia sa ponúka mnoho príbehov.

Prečo pre vás bolo také zásadné, aby sa film volal práve Polnoc v Paríži?

Nebolo. Len som chcel nakrútiť film v Paríži, pretože mám to mesto rád a páčila sa mi myšlienka, že by som tam prežil pár mesiacov. A pretože Billy Wilder nakrútil nádherný film Polnoc, ktorý sa odohráva práve v Paríži, zišlo mi na um tie slová spojiť a mal som titul k filmu. Magický titul. Taký by predsa bola škoda zahodiť.

Takto pragmaticky ste uvažovali?

V podstate áno. Ale nahrávalo tomu i to, že som bol práve v Ritze, pozeral na Place Vendome, sledoval som, ako nejaká dáma vystupuje z taxíka a ponáhľa sa do hotela, a pripadalo mi to neskutočne inšpirujúce a romantické. Vtedy som sa rozhodol, že mám báječný názov. Ostávalo len vymyslieť ten film.

Vaši herci si pochvaľujú, že im dávate veľkú slobodu. Netrváte na tom, aby hovorili presne to, čo ste napísali?

Scenár je len kus papiera, netesá sa do kameňa. Vo chvíli, keď ho herci dostanú, je ich a môžu si s ním robiť, čo uznajú za vhodné. Pokiaľ im niečo nesedí, pokiaľ chcú čokoľvek dodať alebo zmeniť, majú voľné ruky. Chcem, aby boli čo najprirodzenejší, aby hrali vierohodne, a to je jediné, čo vyžadujem. Pokiaľ si vymyslia vlastný vtip, s radosťou ho pridám do titulkov ako spoluautorov.

Po Londýne a Barcelone ste sa vydali nakrúcať do Paríža, ďalšia vaša snímka by sa mala odohrávať v Ríme. Je to nejaký dlhodobý zámer, filmovať v európskych metropolách?

Kdeže zámer, nakrúcam tam, kde mi to zaplatia. (Smiech) Do Londýna som šiel, pretože mi tam ponúkli financovanie filmu, to isté v Paríži i Barcelone. Som ochotný pracovať kdekoľvek, kde mi dajú vhodné podmienky.

Takže môže dúfať aj Praha?

Prečo nie? Ak mi zavolajú, či chcem prísť nakrútiť film, urobím si výlet, aby som zistil, či ma Praha osloví a či si k nej dokážem predstaviť príbeh. Rovnako ma láka trebárs i Viedeň alebo Štokholm. Viedeň na prelome storočia, to je téma, ktorá si film priam pýta a o Štokholme som už dokonca vážne uvažoval. Mám ho rád a viem si predstaviť, že by som si v ňom tie tri mesiace práce užil. Nemám síce predstavu, aký príbeh by sa tam mohol odohrávať, ale to ma nemôže zastaviť.

Nejako sa mi nechce veriť, že Woody Allen nemôže zohnať peniaze na film.

Polnoc v Paríži som mal nakrúcať už pred piatimi rokmi, dokonca sme spustili kastingy. Ale rozpočet bol taký vysoký, že sme to museli vzdať. Verte mi, všetko je hlavne otázka peňazí.

Ani doma v New Yorku, ktorému robíte celý život reklamu, vám ich nedajú?

Dajú, ale musíte mať scenár, ktorý ja nikdy nikomu nedávam, ani hercom – to je o mne známe. A chcú vedieť, kto bude vo filme hrať. Tento prístup mi prekáža. V Európe sú radi, že k nim vôbec prídete, správajú sa milo. Povedia jednoducho: „Vy nakrúcate, my financujeme,“ a nechajú vás. Keby v Amerike prišli, dali mi kufrík s peniazmi a odišli, budem nakrúcať tam, ale tak to nechodí. A ja odmietam desiatim producentom vysvetľovať, prečo som vybral a obsadil niektorú herečku, a už vôbec, prečo nechcem tú ich.

Hrdina z vášho parížskeho filmu miluje, keď v meste prší. Máte to podobne?

V daždi sú krásne všetky mestá a Paríž obzvlášť. Dážď je romantický. Záleží však, ako si to svoje mesto urobíte vy sami. Paríž som poznal dlho len z amerických filmov, takže to ovplyvnilo moje vnímanie, chcem ho vidieť ľahko nostalgicky, i keď už taký nemusí byť. Nenakrúcam dokumenty, nakrúcam príbehy. Tak ako som vo filme Manhattan neukazoval New York, aký v tej dobe bol, ale ako som ho videl, i Paríž ukazujem svojimi očami, subjektívne. Preto mimochodom pracujem zásadne s teplými odtieňmi – okrová, červená, hnedá. Dnešné filmy sa utápajú v chladnej modrej, ale ja o modrých hercov nestojím.

Do Polnoci v Paríži ste obsadili prvú dámu Francúzska. Máte podobný zámer i vo svojom pripravovanom filme z Ríma?

Berlusconiho obsadzovať nemienim, ale páčilo by sa mi zaangažovať tú jeho mladú prostitútku Ruby Rubacuoriovú. Je taká krásna! (Rozžiari sa.) Netuším, či vie hrať, videl som len fotky, ale je taká atraktívna, že by si zaslúžila aspoň nejakú maličkú úlohu.

Takže budú bunga-bunga večierky...

Prosím? Aha, tento termín v angličtine nemáme. (Smiech) Viete, v skutočnosti hľadám dosť odlišný typ herečky. Hlavné úlohy už mám obsadené, rátam s Robertom Benignim i Penelope Cruzovou. Scenár je hotový, začíname 18. júna. Ale tá Ruby nie je zlý nápad. Skúsim zavolať ľuďom, ktorí robia v kastingu, aby ju oslovili.

Vraj budete nakrúcať i vo felliniovských ateliéroch Cinecittá. Znamená to pre vás niečo mimoriadne?

Viem, že sa to písalo, ale sú to šumy, v Cinecittá momentálne nič neplánujem. Možno tam nakoniec skončíme: chcel som urobiť záber z Vatikánu, ale to vraj nie je možné a v Cinecittá majú mať jeho repliku.

Nakrúcate jeden film ročne už takmer pol storočia. Dokážete si predstaviť, že s tým raz prestanete? Že by ste miesto filmovania trebárs len písali knižky?

Nie. Filmov by som sa nikdy nevzdal, patrím k nim, sú mojou láskou. Som viac komediant než intelektuál. Ani za umelca som sa nikdy nepovažoval, neodvážil by som sa stavať vedľa takých majstrov, akými boli Fellini alebo Picasso. To boli umelci.

Ale píšete rád a dobre.

Píšem tak, ako ma to naučili kedysi v televízii, bavím ľudí. Hoci mi to málokto verí, nie som vyznávač vysokej literatúry, knihy ma v podstate nikdy veľmi nezaujímali.

To sa mi nejako nechce veriť.

Keď som bol mladý, nečítal som vôbec. Namiesto toho som chodil do kina, všetci moji hrdinovia pochádzajú z filmov. Čítať som začal, až keď som bol starší, ale len komiksy. I teraz čítam, len aby som prežil, žiadna kniha mi nedá toľko radosti ako film.

Kde sa teda vzal váš imidž intelektuála z New Yorku?

Ja i moji priatelia sme veľmi ovplyvnení európskym a ázijským filmom, odjakživa sme ho obdivovali a pozerali. Bolo to niečo, čo sme nepoznali a čo bolo v Amerike nové, výlučné. Bergman, Forman, ale i Kurosawa nám ukázali, že filmár môže byť i umelec. I keď ja sa, ako už som povedal, za umelca nepovažujem, som len filmár, ktorý má trochu talentu a veľké šťastie.

Baví vás nakrúcať zakaždým v inej krajine?

Má to svoje výhody i nevýhody. Baví ma poznávať nové miesta a nových ľudí, počuť iné jazyky. Ale doma je doma. Teraz mám pred sebou tri mesiace v Ríme, čo okrem iného znamená, že nebudem mať svoju báječnú newyorskú sprchu, ale len tú čudnú hotelovú hadicu. A čo je ešte horšie – prídem o dosť bejzbalových zápasov. Za dobrý film to však stojí.

sobota 4. 6. 2011 | Tereza Spáčilová, MF Dnes

Zdroj: kultura.sme.sk/c/5921708/woody-allen-lepsie-to-nebude-nikdy-a-nikde.html