Záborský má dve tváre, treba si všímať tú novšiu

Slovník slovenských spisovateľov pri hesle Jonáš Záborský spomína, že autor napísal aj Dejiny Uhorska od počiatku do čias Žigmundových, ale venuje im iba pol vety. Že dielo po 137 rokoch konečne vyšlo, má hlavnú zásluhu TIMOTEJ KUBIŠ.

V internetovom kníhkupectve Martinus sa Záborského Dejiny kráľovstva uhorského objavili medzi bestselermi. Čakali ste to?

Vôbec nie. Spočiatku som nedúfal, že to vyjde aj tlačou. A aj keď som našiel vydavateľa, do poslednej chvíle som mal obavy. Na tú knihu sa pri pokusoch o vydanie lepila smola.

Keď sa povie Záborský, človeku napadnú Dva dni v Chujave a fakt, že bol evanjelickým i katolíckym kňazom. Bol to aj váš prípad?

Na základnej škole asi áno. Dnes sa už na stredných školách učí aj o Faustiáde. Ja som na strednej škole čítal veľa, ale až na vysokej som sa viac preorientoval na slovenskú literatúru. Naši profesori vedeli zistiť, či sme knihu čítali alebo nie. Museli sme poctivo čítať, a staršiu literatúru v pôvodine: Holého, Gavloviča, Fándlyho, jeho Dúvernú zmluvu medzi mníchom a diablom som čítal dokonca v švabachu.

Dejiny neboli prvým Záborského dielom, ktoré ste prepísali. Prispeli ste aj do Zlatého fondu sme.sk. Čiže ide o dlhodobé úsilie?

Bola to súčasť môjho záujmu o Záborského, chcel som len zviditeľniť niektoré zaujímavé, menej známe, a pritom podstatné diela.

Prečo ste si vybrali práve Záborského?

Mám rád humor a veľmi ma bavili jeho satiry, Faustiáda, O siedmich vojvodoch maďarských, Šofránkovci atď. Keď som doma čítal Faustiádu, tak som sa smial, že som ju potom musel nahlas čítať otcovi. A keď som všetko dostupné od Záborského prečítal, prezeral som si jeho Personálnu bibliografiu, či sa v jeho rukopisoch neskrýva ďalšia taká dobrá kniha. A tak som objavil aj jeho úžasný klasicistický epos Vstúpenie Krista do Raja, aj tieto monumentálne Dejiny. Zoznam jednotlivých kapitol Dejín tam zaberá vyše štrnásť strán – to ma upútalo a po prečítaní názvov kapitol som už vedel, že to musím prečítať celé. No a svoju úlohu tu zohrala aj Tajovského poviedka Za rukopismi Záborského.

Z Prahy, kde bol rukopis uložený, ste dostali dve DVD. Ako vlastne vyzeralo prepisovanie?

V prvom rade ma ťahalo čítať to, akurát že som sa donútil to popritom aj prepisovať. Ako bežný čitateľ by som si asi odpustil latinské poznámky. Takže toto prepisovanie ma donútilo oprášiť si základy latinčiny. Nakoniec som to teda prepísal a porovnával, trvalo mi to asi rok a pol, takmer každý deň som niečo prepísal. A tak mi občas unikol riadok alebo odsek, keď už som bol unavený, takže bola potrebná dôsledná kontrola.

Okrem vás to ešte niekto kontroloval?

Nepodarilo sa mi nikoho nahovoriť a neviem, či by som sa na niekoho mohol spoľahnúť. Až asi po prvej štvrtine textu som vedel rozoznať všetky nuansy Záborského písma. Ale kontroloval som to dvakrát.

Záborský má v knihe obrovské množstvo zdrojov a poznámok pod čiarou. Sú len jeho alebo aj vaše?

Nič som do textu nevkladal. Keď sa robia takéto vydania kníh, tak sa k nim dodáva vedecký poznámkový aparát, ale historici, ktorých som sa pýtal, odhadli, že poznámkový aparát by zabral možno aj dvesto strán. Pri dnešnom vyťažení ľudí by to asi aj v akadémii vied trvalo veky. Pôvodne som sa snažil urobiť aj zoznam literatúry. V Časti úvodnej som prezrel prvú tretinu a našiel som asi 70 diel. Každé dielo som sa snažil aj presne identifikovať, čo bolo prácne, takže som v tom zatiaľ ďalej nepokračoval. Náročné by bolo dodatočne robiť aj menný register: jedno meno sa písalo mnohými spôsobmi, napríklad Svätopluk, v každej listine inak, podľa toho akej národnosti bol pisár či kronikár a ako ovládal latinčinu. A keďže sa kedysi nepoužívali priezviská, ťažko sa niektoré osoby odlišujú, keď sa každý volá iba Peter, Ján alebo Miklúš. A chcel som, aby to vyšlo na Záborského dvestoročnicu, nie na tristoročnicu. Ale možno raz vznikne aj druhé, rozšírené vydanie.

Sú Záborského Dejiny dejinami kráľov a vojen?

Práveže on tam má tých línií viac, je to dobrá syntéza, ktorú je ťažké napísať. Na rozdiel od iných dejepisných diel a encyklopédií či slovníkov, ktoré zhŕňajú informácie, toto nie je len vymenovanie známych faktov a prameňov. To ostatne urobil už Šafárik. Záborský to spája, dáva do súvislostí politické motívy s bežným životom, s obchodom, s cirkvou, zahraničnou politikou, s osobnými pohnútkami panovníkov a pod. Záborský si všíma napríklad zákony a tresty, etiku, úroveň spoločenského života, vzdelanosť, vzbury...

Nakoľko si Záborský vo svojich Dejinách všíma obyvateľov horného Uhorska?

Ukazuje, že slovenský živel bol v Uhorsku určujúci. Hovorí, že pomenovanie Uhor je pomenovaním obyvateľa Uhorska, nie označením národnosti. Až Anjouovci sa začali viac zaujímať o pôvod Maďarov. Ale vtedy sa národnosť v Uhorsku ešte asi vnímala inak. Obyvateľov dnešného Slovenska sa podľa neho príchod Maďarov nijak zvlášť nedotkol. Štruktúra zriadenia Veľkomoravskej ríše zostala zachovaná. Niektorí súčasní historici dokonca hovoria, že došlo akoby len k výmene vládnucich dynastií. Záborský ukazuje, že horná tretina kráľovstva, asi dnešné Slovensko, sa za Arpádovcov dávala do správy kráľovskému princovi. Záborský tiež ukazuje, že kým u Slovanov bola moc decentralizovaná, za sv. Štefana to bolo naopak, musel si podmaniť jednotlivé kniežatá. Slovanský živel sa prejavoval aj tak, že Arpádovci mali za manželky Srbky, Rusky, kráľovskú stráž tvorili tiež Rusi.

Pri sv. Štefanovi sa Záborský sťažuje, že kronikári si viac všímali jeho zázraky ako skutočné činy. Nakoľko mohol mať Záborský problémy so zháňaním prameňov? Alebo už mal všetky, ktoré máme k dispozícii dnes?

V podstate mal to, čo je aj dnes. Záborský pracoval tri roky ako redaktor vo Viedni, kde bola cisárska knižnica. K dispozícii mal aj biskupské knižnice. Napríklad mnohozväzkový Fejérov listinár, kde sú všetky uhorské zákonníky a listiny, mal doma, celý ho vyexcerpoval. Literatúry mal dosť a venoval príprave a písaniu takmer dvadsať rokov. To skôr dnes by mal niekto problém tú literatúru v takom objeme zohnať a rozumieť jej v latinčine, gréčtine, ruštine, poľštine, francúzštine... A jazyk stredovekých diel tiež nie je taký, ako dnes.

§. 258. Záverečné slovo

Viem sice dobre, že i toto dielo bude deliť osud ostatních diel mojich. Písano je pre mole, alebo brindziarky. Jestliby sa však predca dákym divom stalo, žeby aspon uzrelo svetla, keď pomrú Heródesovia, ktorí hľadali bezživotia všetkých mojich duchovních dietok, aby len oni sami boli "spasiteľmi" národa: pripomínam moje básnické diela, ktoréby jednotné časti dejepisu prítomného objasniť a ku živému poňatiu prispieť mohly...

Matica Slovenská nechcela toto dielo vydať. Po prečítaní pasáží o niektorých biskupoch alebo pápežoch je asi jasné, prečo.

No, poznáte ľudí, nie je ťažké si predstaviť, že sa niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi v Matici mohli „cítiť urazenými“. Ale na druhej strane, ako im Záborský oponuje v úvode k Prvému občasiu, u pápežov a biskupov hodnotí iba ich verejné politické konanie, nie vierouku.

Čiže to bol hlavný dôvod, prečo to Matica nechcela vydať?

Oni to tak jednoznačne pomenovali v oficiálnom zdôvodnení aj v súkromnom liste Záborskému. Niektorí historici sa to neskôr snažili ospravedlniť napríklad zlým postavením Matice v období maďarizácie, ale zdôvodnenie znie jasne. A myslím, že ani dnes to ešte nie je celkom pasé.

Prečo?

No, našiel som napríklad článok od jedného predstaviteľa Matice z roku 2001. Píše v ňom, že aj s odstupom toľkých rokov považuje vtedajšie rozhodnutie výboru knihu nevydať za správne. Tým aktualizuje vtedajší zamietavý posudok na súčasnosť. Ale aj Július Botto, ktorý tieto Dejiny vydať chcel, bol v Matici v podobnej funkcii. Je to aj o ľuďoch, nie len o politike alebo konfesii. A keď už tá kniha vyšla, nemusím sa tým viac zaoberať.

Záborský je aj v Dejinách veľmi ironický. Pre laika je to zábavné. Ale patrí irónia do historického diela?

Jeden z vtedajších posudzovateľov, ktorý dielo odobril, píše, že irónia do prísne vedeckých diel nepatrí, pretože by to nemuselo vzbudiť vážnosť v očiach inonárodných čitateľov. Ale dnes je to inak. Myslím si, že to tam patrí. Som presvedčený o tom, že táto kniha by mohla byť užitočná aj v tom, že by mohla naučiť písať trochu šťavnatejšie súčasných ľudí. Život nie je taký suchý. Práveže keď niekto píše sucho, kniha môže vyvolať pocit, že je neutrálna. Myslím si, že súčasné dejiny, ktoré kúpite v kníhkupectvách, nie sú také objektívne a netendenčné, ako sa tvária.

Na záver Záborský píše, že kniha je písaná pre bryndziarky a mole.

Podobné motto si dal aj do Faustiády, ale je to len vtipná póza. Záborský je typický romantický autor a k tomu patrí aj takáto autoštylizácia.

Často sa hovorí o jeho zatrpknutosti. Je to tak?

Človek, ktorý by zatrpkol, by potom pre svoj národ nenapísal 33 divadelných hier, kvantum vtipnej prózy, epos, dejiny, kázne atď. Po počiatočnej kritike nachvíľu možno zatrpkol, päť rokov nepísal, ale vystrábil sa z toho. Má dve tváre, a treba si viac všímať tú druhú, novšiu. V predhovore k Faustiáde píše, že odteraz už nie je plačúci Jeremiáš, ale smejúci sa Demokritos. To bol jeho manifest nového obdobia. A zrazu tvorí, píše jedno dielo za druhým, ako nejaký grafoman, aj tieto obrovské Dejiny.

Zdroj:

nedeľa 22. 4. 2012 16:45 | Tomáš Gális

https://kultura.sme.sk/c/6348272/zaborsky-ma-dve-tvare-treba-si-vsimat-tu-novsiu.html

wikipedia.org